This was

Teraz, keď je nad tebou stále noc

2012-02-13T19:34:00.001+01:00

Ako som sľúbila, tutok vám idem niečo povedať o tej francúzskej knižke, čo mi Schwester dotiahla zo ~~zámoria~~ ~~záhrobia~~ zahraničia.
Mathias Malzieu
Maintenant qu´il fait tout le temps nuit sur toi
(Teraz, keď je nad tebou stále noc)

O Mathiasovi Malzieu už tu bola reč, totižto ani ne tak bola reč, ako skôr jeden článok o inej jeho knihe sa tu niekde vyskytuje a keby vás to prevelice zaujímalo, tak si kliknite tutočky.
No. Niečo málo o autorovi som už tiež napísala v tom predchádzajúcom príspevku a tak iba dodám, že okrem Mechaniky srdca (2007) a Teraz, keď je nad tebou stále noc (2005) napísal aj (myslím, že zbierku poviedok) 38 mini westerns (2002)(to ani netreba prekladať) a Métamorphose en bord de ciel (Premena na kraji neba, vyšlo v roku 2011).
Plánujem, že aj tie Westerny, aj tú Premenu si objednám, takže sa ešte čo to dopočujete. (Tešíte sa? Tešíte? Lebo ja hej.)

Takže. Maintenant qu´il fait tou le temps nuit sur toi je autobiografický príbeh; popisuje, ako sa tridsaťročný Mathias vyrovnáva so smrťou svojej milovanej mamy. Na parkovisku nemocnice stretáva obra Jacka, doktora-tieňológa so záľubou v nadávkach, ktorý pomáha ľuďom prekonať smútok a ťažobu po smrti blízkych. Požičia Mathiasovi kúsok svojho tieňa, aby ho chránil, kým sa ako-tak nespamätá a taktiež mu pomôže znovu objaviť chuť do života.
Počas ich rozhovorov sa dozvedáme detaily nielen zo sveta mŕtvych, ale aj zo života obrov, ktorý je azda ešte zložitejší než ten ľudský.
Táto nežná knižka upradená zo snov a spomienok a lásky, ktorá ostala na svete sama, nie je napodiv depresívna; neviem posúdiť, nakoľko môže byť útechou tým, ktorí prekonali podobnú stratu, no jej dojemnosť (v tom dobrom slova zmysle) azda môže ašpirovať na pozíciu akejsi náplaste na rany nečakanej samoty.
Napriek vážnej téme Mathias neskĺzol do sféry gýču, ani nevnucuje čitateľovi falošnú sústrastnosť, naopak, cestu cez svoje osobné vale lacrimorum popisuje úprimne a s citlivou iróniou.

Niekoľko citátov:
"Les gens laissent tomber leur sac d´amour par terre et tout se brise. Je le connais ce bruit de coeur qui se casse."
Ľudia púšťajú svoje vrece lásky na zem a všetko sa láme. Dobre poznám ten zvuk srdca, ktoré puká.

"Je n´ai plus de sang, j´ai de la nuit dans les veines, noire et glacée."
Nemám už krv, v žilách mi prúdi tma, čierna a ľadová.

"Mais oui! Tu es vivant, tu es donc une machine à rêves en état de marche. (...) La preuve qu´elle est pas foutue ta machine à rêves, c´est que tu as un grand con de géant qui est venu te filer un morceau d´ombre et bouffer des pommes de pin dans ton jardin, hé!"
Ale áno! Si živý, takže si vlastne stroj na sny v plnej prevádzke. Dôkaz, že ten tvoj stroj nie je totálne v riti je to, že tu máš na záhrade pokokot veľkého obra, čo ti tu prišiel podstrčiť kúsok tieňa a cpe sa borovicovými šiškami!

"Festivités de la mort se terminent. Les gens rentrent chez eux par grappes. Et moi, j´ai peur de rentrer chez moi, alors que j´y suis déjà."
Kar sa končí. Ľudia sa po hlúčikoch vytrácajú domov. A ja - bojím sa vrátiť k sebe domov, keďže už tam som.

"Les jours passent, la nuit reste."
Dni plynú, noc ostáva.

"Il ne faut pas venir au cimetière en pleine nuit monsieur, vous risquez d´y rencontrer la mort."
Na cintorín sa nemá chodi uprostred noci, pane, mohli by ste tu stretnúť smrť.

Poznámočka: Hádam vám ten preklad neurval uši, snažila som sa, aby neznel príliš, ľudovo povedané, debilne, ale niekedy to nevydá.
Čo sa obrázku týka, vyšmodrchala som ho z googlu. Stačí to ako zdroj?

155. tumorový post

2012-02-13T17:40:00.001+01:00

Tak. Dnešok som zase strávila v čakárni; páchlo to tam liekmi, beznádejou a hlavne nedostatkom kyslíka. Ale, výborné správy sú, že mám termín na operáciu a to ešte aj celkom šikovný, totiž niekedy okolo Veľkej noci, kedy bude aj nejaké to voľno, takže môžem achkať a jojkať pekne doma a prezerať si štichy v zrkadle a ne trčať niekde v škole. Keďže môj tumor je hmatný (že váhaš), nebude žiadne vyznačovanie drátikom (to mi odľahlo; dala som sa v čakárni do reči s tromi inými ženami a vymieňali sme si skúsenosti z vyšetrení) ani biopsia, či kerú onú, ktorá vraj bolí viac než punkcia (ale punkcia veľmi nebolí), lebo sa to robí s hrubšou ihlou (tuším sa to nastrelí nejakou akože pištolou) a vlastne ide o to, že vám vycvakávajú kúsky tkaniva z toho nádoru, aby jakože zistili, že či je zhubný alebo ne. No, mňa našťastie poslali len na interné, kde mi vysvetlili, že čo a ako a čo a že mám prísť s močou (dostala som skúmavku na domov, čím sa vyhnem ponižujúcemu pochodovaniu so žltou tekutinou v ruke po chodbe, kde na vás čumí milión ľudí, jaké fasa) a že mi zoberú krv a vyšetria srdénko (nikto sa netváril, že by ich zaujímali aj moje pľúcka, rontgen asi nebude) a potom sa môžem aj s výsledkami odlifrovať k anesteziológovi (a ten neviem čo mi bude). A potom sa už len v apríli hlásiť na chirurgii na príjem, preferabilne so svojím vlastným županom a dvojdielnym pyžamom. A s papučami. A s odlakovanými nechtami. Takže, poznámočka, musím niekde splašiťnejaký slušivý župan, lebo ten môj je polorozpadnutý ešte spred sto rokov, keď som išla do kúpeľov a navyše je biely a trčia z neho nitky a nemám ho rada. A vôbec, ja som Miazga otec. No lebo potom už mám len taký čierny saténový tak akurát pod riť, ale pochybujem, že ostatní pacoši a doktorkovia by sa tomu potešili. No hora hoře toto proste.
No. Ešte sa musím trepať k obvodnej (niežeby som tam nebola terazky v piatok, ale nevadíííí, lebo idem tam zas budúci piatok, takže sa nič nedeje) a pomedzi to by azda bolo dobré stihnúť aj toho krčiara, lenže sa obávam, že sa mi zase bude snažiť narvať do krku nejaké kovové paličky a zrkadielka a nebodaj mi dá nejaké lieky a bude chcieť, aby som prišla na kontrolu, čo ma napĺňa oveľa väčším zdesením, než celý ten humbuk okolo tumoru. (Mám enormne vyvinutý dáviaci reflex, no sorry, my to máme v rodine.) Lebo jakože konečne mi niekto vysvetlil, že tá hrčka na krku nie je hrčka, ale uzlina, ktorá tam je aj inokedy, len je zväčšená a preto nie je dôvod prepadať panike, že preboha, niečo cudzorodé mi rastie v krku, lebo nerastie, len vykazuje nadprácu. (Si tak myslím. Neni sú to tie, čo produkujú biele krvinky? Inak, pri slove krvinky musím myslieť na zabíjačku, fuj.)(A si nemyslite, že som ja taká blbá, nejedná sa o tú uzlinu, čo máte tak pri sánke, ale je to voľade až dole na krku, skoro až jak je kľúčna kosť.)
Ale nebojte sa, nebojím sa.
Inak čo? Nó, ani veľmi nič. Viete ako sa hovorí, že chorý človek má len jedno prianie a zdravý ich má milión, tak ja som zjavne zdravá jak repa, prípadne ryba, prípadne nejaká kombinácia tých dvoch, lebo chcela by som všeličo, hlavne nakupovať a cestovať a čítať básne a rojčiť. (Do Kodane idem 22.marca.)
Za chvíľu budem mať narodeninky lóve, boha, neviem, kedy sa mi to stalo, že 22 rokov (ale zato 23 sledovateľov, juj, vidíte, ako vám mávam? Ne? Si to skúste predstaviť, aj kapesníček som vytiahla v tomto imaginárnom svete.) a vôbec ma to nenapĺňa šťastím (a ani ničím iným), len pocitom, že kurva nestíham.
Za chvíľu budem mať vrásy. Mládí v prdeli a do důchodu daleko, ako sa hovorí.

Čuduj sa svete

2012-02-12T19:48:00.000+01:00

Tak ten tumor narástol. Pre zmenu né do dĺžky, ale do šírky a včuleky má rozmery, počkajte, dohľadám, 33,5x12,5x34 mm (čiže, rozmery menšieho teľaťa) - kokšo, ani nejdem rátať, že koľko je to milimetrov kubických, lebo mi zase vyjde nejaká sprostosť, keďže ja neviem počítať. No každopádne v pondelok zase na onkológiu, pre papier k tej krave, čo je špecialistka cez cecky (hrozná ženská, nikdy mi nič nepovie), lebo "to vám nedám dnes, prídite si pre to v pondelok, lebo dnes ste boli na vyšetrení" a potom na chirurgiu, kde si dohodnem termín a hádam mi tam povedia, že aké ešte predoperačné oné treba vybaviť, predpokladám že nejaký krvný obraz asi a kamoška vravela, že jej aj EKG robili, no jupí, zase strávim mladosť (už ani neviem koľkú) v čakárni. no ale ak všetko pôjde podľa mojich predstáv, tak niekedy v apríli šmyk šmyk Klement (či Benedikt?) pôjde do prdele a ja sa vrátim k normálu, teda k jednej návšteve gynekológa ročne a ne štyrom. Aha, no. Bola som aj na ultrazvuku krku, tam mi povedali, že tá moja uzlina, čo tam mám, že nevadí, že je zväčšená, lebo to sa stáva pri všelijakej infekcii a že prípadne možno dostanem antibiotiká, ale že pohoda jahoda. A ešte mi odporučila tá teta, že Klementa si mám nechať vyrezať, lebo "s tým sa budete babrať akurát ešte desať rokov a nakoniec vám to aj tak vyberú a navyše také veľké, to vám nezmizne a nemá cenu to tam nechávať". Konečne nejaké priame odporúčanie a nie tie kecy, že "no môžete si to dať vybrať, ale nemusíte, môžeme to ešte pozorovať, ale to je vaše rozhodnutie a vaša zodpovednosť a ja vám nemôžem povedať..." a blá blá blá.
No jakože, nebojte sa, nebojím sa. Skôr dúfam, že by ma mohli zoperovať v piatok nejaký, aby som nemusela tam trčať cez týždeň, lebo jakože mám zálusk na jednu novú prácu, kde by som bola v utorky, stredy a štvrtky. No ale veď uvidí sa.
Inak nič nové, akurát je tu klendra, ale mám novú flísovú mikinu (v Intersporte mali zlacnená na desať euro), takže mi mrzne len polka tela a to nohy.
Ešte by mi bolo dobre si objednať nový trekový batoh, vyhliadla som si jeden taký Husky, ale radšej by som mala ešte chvíľu šetriť; a vôbec, má niekto niečo Husky? Je to dobré? Koľko to vydrží?
No. Potom ešte pokukujem po takých tých uterákoch z funkčnej látky, viete, také to tenké, rýchloschnúce, ultraľahké, skladné, to tiež som na internete videla zlacnené na nejakých päť éčiek, čo je podľa mňa velice výhodná cena, no aj keď neviem, koľko to tak obvykle stojí. Máte taký? Čo si vy myslíte? (Och, trochu pochybujem, že moji sledovatelia, teda vy - ňuňuňu - sa nejako vyznajú do športových potrieb, lebo ja a šport nemáme veľa spoločného, no ale ak o tom niečo viete, tak mi povedzte.)
Inak v pondelok začína nový semester, ale do školičky sa popracem až v utorok (rozhodla som sa, že na pondelňajší Experiment v sociálnej psychológii sa vykašlem, lebo musím ísť zajtra na tú onkológiu a tak zmeškám prvú hodinu a nechcem si to zase zapísať bez toho, aby som vedela, že čo a ako a vôbec, voľný pondelok sa vždy hodí, no nie? No áno.) a to na Kresťanskú teológiu v XX. storočí, no. Jakože ja neviem, nemám pocit, že by som bohvieako veľa vedela o kresťanskej teológii v nejakom inom storočí, ale čo, no niekde sa začať musí.
Taktiež sa chystám na Náboženstvo Slovanov (aj keď som počula, že prednášajúci je hnidopich, lenže zase väčšina študentov sú hnidy, čo nič nechcú robiť, takže neradno všetkému veriť) a Latinčinu 2 (chjo) a Mýty a legendy v každodennom živote (no to som zvedavá). (Zaujíma vás to?) No a ďalej Buddhizmus 2, Náboženský mysticizmus, Dôkazy existencie Boha v dejinách, Metódy a techniky terénneho výskumu a pozor, aj Dejiny odievania. (Jakože neviem, či niekoho zaujíma, čo ja robím v škole, ale čo už, no.)
Potom teda ešte treba spráskať ročníkovú prácu a to poriadne a úhľadne, lebo ju plánujem použiť ako základ bakalárky (a ešte som ani nezačala čítať zdroje, ale chápete, musím myslieť na svoj tumor, lelkovať a tĺcť špačky /akože tie vtáky, ne cigaretové špaky/, nemám čas) a ísť na výskum a tiež sa blíži Mayologická konferencia v Krakowe (juchúúú) a v máji (asi) bude aj terénna prax (tuším zase dakam na Maďare sa pôjde, ale možno aj na východné Slovensko, no tak ja neviem, že čo radšej) a aj do Dánska treba chodiť, takže v skratke, ako vidíte, narvať niekam ešte aj operáciu je celkom otrava. (Ne krvi, dúfam a ne mojej, dúfam.)(Ježišinku, snáď si vo mne nejaký doktor nezabudne skalpel alebo desiatu alebo tak, keď ma budú mať otvorenú na stole.)
Ešte niečo? Nič ma nenapadá momentálne, tak tu máte ešte morbídnu pesničku:

A byly řeky po setmění...

2012-02-08T17:39:00.001+01:00

Schwester dotiahla aj s perepúťou (a doniesla mi dary, juj, juch), medziiným novú knižku od Mathiasa Malzieu, ktorá sa volá Maintenant qu´il fait tout le temps nuit sur toi (Teraz keď je nad tebou stále noc) a len čo ju dočítam, hneď vám o nej porozprávam, lebo Mathiasa Malzieu treba šíriť ako chrípku medzi Indiánmi (teda, nie dekami, ale rozhodne ferventne!).
Chcela som vám napískať niečo viacej, ale nejako som sa zatrtošila, ako vždy (by ste neverili, koľko času to trvá, kým človek napíše tuto kúsok...no alebo len ja som možno taká spomalená), a už je čas ísť makať ako makak (makajú makaky? A maky?) Maky určite nemakajú , lebo to sú také feťácke rastliny. No jakože ale čo som to chcela, aha, no že už musím ísť, takže čo? Zase nič.
Aha, ale ešte to som chcela, dávam do pozornosti takú akcošku na facebooku, volá sa to Výpredaj "knihovničky" Petra Scherhaufera a nájde sa tam všeličo a za dobré ceny a vraj v 100% stave. Medzi iným som tam videla aj Dievčatko, ktoré sa hralo so zápalkami od Gaétana Soucyho, čo je skvelá kniha (dosť drsná) o zvláštnych udalostiach v temnom srdci jednej rodiny. (Huhuhu.)(Nebojte sa, žiadna ducharina.) Ale tú máme doma, takže som sa prihlásila o knihu poviedok od Jorge Luis Borgesa, čítala som od neho nedávno nejaké prepisy prednášok a veľmi sa mi to pozdávalo.
Takže tak.
Ako vidíte, usilovne pracujem na zavalení sa knihami do takej miery, že by som už nemohla ani vstať od stola a budú mi musieť hadičkou prestrčenou cez škáričku dodávať tekutú stravu a tak dožijem svoj smutný život.
A vy? Nejaké predstavy o budúcnosti?
Bože, je mi do plaču a na zvracanie a neviem, čo skôr a čo radšej.
Tak bežím zarábať teda.

Václav Hrabě

2012-02-07T21:21:00.001+01:00

V máji minulého roku sme si šli na výlet do Prahy; prechádzka na Petřín bola zavŕšená drahého alergickým záchvatom (a mne tiež nebolo najlepšie); cestou dolu netrpezlivo prešľapoval, kým ja som si fotila básničku napísanú trochu roztečeným sprejom na stene. Myslím, že som prejavila nadšenie nad poéziou ulice; aké romantické, poznamenala som, a láme to srdce.
Dnes donekonečna počúvam Variace na renesanční téma a hľa, narazila som na autora onej básne na onej pražskej stene. Kdeže by dnes niekto písal také verše. Mám pocit, že dobrí básnici už sú všetci mŕtvi. (A to nie v zmysle, že mŕtvy básnik je dobrý básnik!) S očami horiacimi ako plynový sporák vykladám drahému o Malých básňach v próze, o básničkách Roberta Gravesa, o haiku, o Piesni Johna Donna. A on sa na mňa pozerá a taktne čaká, kým zmením tému.
Vždy som túžila po chlapovi, čo by mi daroval zbierku básní; ten môj na to veľmi nie je. Aj tak mi je vždy tak zvláštne ľúto smútkom sebcov, keď si kupujem ďalšiu zbierku básní - a opäť sama sebe. Ale dnes večer mám pre vás zopár básní ja: napísal ich Václav Hrabě a ja ich nemám komu inému darovať.
Tu je niekoľko úryvkov.

Tramvaj plná myší a vykrmených citů
a já fakt nevím kdy jede poslední vlak
do Hameln zrovna tak jako nevím
jak se řekne "Budu tě čekat" v minulém čase.
(A na místě oltáře bude telefon...)

Máš oči jako tabák
Bojím se abych to všechno nezkazil
nějakým překrásným gestem
(Ty)

A já
nezdárný synovec
zrozený za války a vychovaný v míru
pod očima kruhy jak smuteční pásky
nemohu spát
v této černé promoklé noci
Počítám na prstech
metály života a šrámy z naší lásky
A ty spíš
a možná se ti zdá něco tak krásného
že na to do smrti nebudu mít
(Ukolébavka)

Fotky sú z onoho výletu.

Tvou spásou já chci být

2012-02-07T19:39:00.000+01:00

Sedím si (aj by som povedala, že ako kvočka, ale nemám vajcá; počuli ste aj vy, že slépky v takomto mraze tiež štrajkujú? Že znášajú len pár vajec týždenne. No nič, z vajec sa tlstne /ne? si tak myslím/; popojedem.) vo svojom novo-preskupenom pracovisku a kukám spokojne okolo (mám teraz v merku CELÚ izbu); za chrbtom mám knižnicu (a konečne sa do nej viem dostať bez použitia horolezeckého náčinia), vidím odtiaľto na dvere a sa cítim ako veľký šéf, lebo tí vždy majú dobrý výhľad na všetko, čo sa okolo deje.
Mám to tu také zákutie; tak sa mi to páči.
Dnes som bola ráno ráničko učiť, lebo zima nezima, povinnosti volajú. Tam som sa zakecala asi do jedenástej a domov som sa s premrznutými prackami vrátila asi až o druhej. To máte tak, keď máte radi svojich žiakov...(táto je moja obľúbená, akože je aj najšikovnejšia zo všetkých, čo som kedy učila. Ja netvrdím, že neexistujú zlí učitelia, ale zásadne nesúhlasím s výrokom, že zlý žiak neexistuje. Lebo existuje. Čo zlý, ba aj tragický žiak existuje.). Teraz som sa zase vrátila zo stretnutia s potenciálnou novou žiačkou; tá po francúzsky vie, ale chce pomôcť s gramatikou a mailovou komunikáciou (wtf; podľa mňa chce ekonomickú francúzštinu; no, pre zmenu sa niečo naučím aj ja, heh) a ja dúfam, že sa nejako dohodneme, že čo a kedy, lebo pre zmenu by bolo príjemné učiť niekoho pokročilého, jakože chápete, konverzácia a tak.
Odskúšala som svoje nové hriešne drahé trekové topánky (tuším som sa o nich ešte nezmienila); sú hnedé, majú pogumované tie oné, švy, či čo to je, takže sa neoderú a nepremoknú, plus majú dosť vysokú tú časť, čo drží členok (čiže skvele držia členky, logika navráva), zvonku sú kožené, majú všitý jazyk, podrážku Vibram a sú vhodné do mrte hôr aj do menej mrte hôr, takže keby som sa náhodou vypravila do Himalájí, tak je dosť veľká pravdepodobnosť, že sa vrátim obutá. (Jakože ne že by som bola taký horolezec, ale som usúdila, že po lese a po ceste prejdem aj v botách do mrte hôr, kdežto naopak by to nemuselo byť práve pohodlné.) Navyše majú tvarovanú vnútornú vložku, čo prospieva mojej čím ďalej tým plochejšej nohe a nejaké antibakteriálne by to tiež malo byť, takže by nemali ani veľmi smrdieť. No neviem, mne bohvieako nesmrdeli ani tie minulé, podľa mňa to skôr závisí od toho, či ich necháte dobre uschnúť. V týchto sa mi ani nešmýka noha dole z kopca (v tých starých som prišla o nechty na nohách, ale túto historku už ste tiež počuli veľa krát) a mám vôľu vpredu, takže si môžem hýbať prstami do rytmu, keď počúvam hudbu. (To je náhodou dôležité.)
Takže som to dnes napriek státiu na zastávkach prežila bez omrzlín a amputácie.
Inak nič moc nové; dnes bol celkom príjemný deň, narozdiel od včera a predvčerom, kedy som si išla oči vyplakať (som hormonálne nevyrovnaná proste)(to je moja vlastná diagnóza), ale aby ste si nemysleli, tak som na to mala aj dáke dôvody, no.
Zajtra ráno zase pekne vstávam, učím ráno i večer a vo štvrtok ma čaká ďalšia epizóda v tumoráriu, aneb ctihodnej ustanovizni onkologického zamerania, kde som strávila už toľko príjemných chvíľ. (No, zrejme príjemnejších než niektorí iní pacienti, najmä tí "županoví", čo si so sebou ťahajú infúzku a šuchtajú papučami pomalým tempom, lebo načo plytvať energiu. Oj.)
Budem to mať dva tumory jednou ranou, takpovediac, lebo ráno idem na ultrazvuk tuhľa s tým v prsníku (trochu dúfam, že o niečo narástol aj za posledný polrok, lebo potom nebudem musieť riešiť dilemu vyrezať - nevyrezať, ale bude jasné, že vyrezať, no)(Hamletove problémy sú v porovnaní s mojimi šuviks), potom plánujem zakotviť u mamologičky (to znie ako odborníčka na mamy) a potom na ultrazvuk na krčné, to niekedy okolo obeda a ak sa mi pošťastí, stihnem aj ja medzitým niečo zjesť. Potom, keď sa na ultrazvuku dozviem, že nie, nemáte tu nič - to tvrdia, aj keď som si tam to nič nahmatala - hajde ku krčiarovi sa objednať na kontrolu a odpísať túto krčnú záležitosť zo zoznamu cyklických doktorských nepríjemností. Dúfam, že sa nebude pokúšať narvať mi do krku ďalšie zrkadielko a skúmať môj hrtan či hltan či čo (to sa mu minule nepodarilo a viete ako, mne je posledných sedem mesiacov na zvracanie niekoľko krát denne, len tak, a to mi nemusí nikto nič pchať do krku na to, aby to u mňa vyvolalo dávivý kašeľ)(podľa mňa je to dôsledok stresu; ja neviem relaxovať, na to som príliš veľký negativista)(je to na vás priveľa detailov? eee, sorry), lebo netúžim po ďalšom lidokaínovom obstreku môjho úbohého hrdielka.
No. Tak. Ale viac menej už som sa zmierila s tým, že pôjdem pod kudlu. A vy ako? Inak ako, pre koho si myslíte, že robím tuto anketu? No áno, pre vás! Je mi nesmierne smutno, keď tam trčí chuderka prázdna. (Viete, čo tým chcem povedať.)

Hope you´re safe and sound underground.

2012-02-06T16:25:00.006+01:00

Tak. Dnes posledná skúška (za B a z Indiánov a ani som si veľmi nevymýšľala, iba jedno indiánske meno dákeho náčelníka, ale nanešťastie sa nevolal Žltý vták, ale Žltá ruka. No, skoro.) konečne za mnou a oné, Schwester sa má čochvíľa vrátiť, len nikto nevie, že kedy. Ona je tak trochu ako ja, v zahraničí väčšinou nedostupná. Oné, mám pre vás pripravené za priehrštie skvelých citátov o cestovaní, ktoré na svojej stránke uverejnil hostel Kismet Dao v Brasove (Rumunsko)(Keby ste niekedy išli do Brasova, isto sa tam ubytujte, je to tam super a strašne pekné a sú veľmi milí a ešte je tam aj čisto. A Brasov stojí za to, je to milovaniahodné mesto. Vlastne tam chodí vlak z Budapešti, spací. Aj z Viedne.), kde sme pár razy prespali počas našich slávnych rumunských vykopávok. Pre citáty klik tu. A keby sa vám nechcelo klikať, vybrala som tie, čo sa mi páčili najviac. (Jakože to ste ale dobré lemry.) Pre prípad, že vaša angličtina je žalostná, som ich aj preložila. (Čo človek neurobí pre svojich čitateľov...)

A good traveler has no fixed plans, and is not intent on arriving.
Pravý cestovateľ nemá pevné plány a nie je zameraný na príchod do cieľa.
~Lao Tzu

I have found out that there ain't no surer way to find out whether you like people or hate them than to travel with them.
Zistil som, že nie je lepší spôsob, ako zistiť, či máte človeka rád, alebo ho neznášate, než s ním cestovať.
~Mark Twain

Not until we are lost do we begin to understand ourselves.
Len po tom, čo sa stratíme, začíname chápať sami seba.
~Henry David Thoreau

If you reject the food, ignore the customs, fear the religion and avoid the people, you might better stay home.
Ak odmietate jedlo, ignorujete zvyky, bojíte sa náboženstva a vyhýbate sa ľuďom, radšej by ste mali zostať doma.
~James Michener

To travel is to discover that everyone is wrong about other countries.
Cestovať znamená zistiť, že sa všetci mýlia o ostatných krajinách.
~Aldous Huxley

I haven’t been everywhere, but it’s on my list.
Nebola som všade, ale mám to na zozname.
~Susan Sontag

Mne sa najviac páči posledný. A vám?
Vy komentujte, ja si idem dať kávu. (Inak, aby sa hlas zaznamenal, nutno kliknúť aj na "Vote!" pod možnosťami.)

Fotka je, ako inak, z cesty do Santiaga.


BlueBoard.cz

Korint

2012-02-02T15:35:00.000+01:00

Viete čo, mám teraz dva minoritné problémy: za prvé, čo budem obedovať? (Máme, ehm, šalát a, ehm, to je všetko. A ešte máme dáke vajčiská a knedľu, ale knedľu s vajcom som jedla včera - dvakrát. Zase skončím pri bezdomoveckých fazuliach, lebo špagety - tie blasfemické, s kečupom a syrom, čo by západniar ani na špičku vidličky nenabral - som mala predvčerom.) Za druhé: keď niekto referát vypracuje spôsobom copy --> past, je to v pohode. Ale keď to prejde ešte cez google translate a dotyčný sa ani neobťažuje letmo hodiť očkom, či sa tomu vôbec dá rozumieť, tak to je vrchol! S tým sa nemusí ani obťažovať, lebo to je vhodné leda tak keď vám dojde toaletný papier a na okolí práve nerastie žiadny mach ani nebehá zajačik ušiačik. Pako.

And would you want to see If seeing meant that you would have to believe?

2012-02-02T15:04:00.000+01:00

Dnes ráno ma drahý otec hodil na Zochovu, lebo išiel dakam tým smerom, takže som nejako zázračne stihla autobus, ktorým obvykle chodím a na doučovanie dorazila s dôstojným 15 minútovým meškaním. Občas sa mi podarí prísť aj skôr, ale to má moja žiačka ešte raňajky na stole, alebo pyžamo, alebo tak. (Chodenie načas je preceňované. Ja skoro vždy meškám, lebo čakanie na ostatných ma nebaví; aj moje lety do Kodane vždy meškajú. Môj chlap sa vždy casually opiera o stĺp v arrival hall, najlepšie s papierovým pohárikom kávy v ruke a tvári sa, že hej, čaká už dlho.)
Navyše tie autobusy sú tak debilne nastavené, že nech robím, čo robím, vždy medzi dvoma spojmi stojím desať minút na zastávke a sledujem 93ky, 94ky, 83ky, 31ky, 39ky a všakovaké 100ky fujazdiace do prdele, kým mne sa robia omrzliny a po jednom mi odpadávajú prsty na nohách. (Ale tento rok mám čižmy s kožušinkou vo vnútri!)
Ale o tom som nechcela. Now, o čom som chcela, to je otázka. Neviem, prečo som vždy pri blogovaní roztržitá jak krteček.

Aha, no a na Zochovej je teplomer. Dnes o deviatej ráno: -11 °C. No diky, fakt. Ako spieva Joan Osborne, že What would you ask if you had just one question? , tak do riti, prečo je taká skurvená zima? A v noci vraj bolo - 19°C. Ale ja som nikam nešla, keďže som nudná a blbá a mám teda nudný a blbý život. (Ach, konvencie.)
Zato drahý otec sa tešil, že vymrznú škodcovia (na staré kolená ešte z neho bude záhradník; nepamätám si, že by niekto trávil u nás nejako veľa času v záhrade, okrem mačičky, ktorá nemá na výber, ale mama vždy nakupuje na jar kvety ostošesť a trhá burinu a čistí a bohviečo a otec kreslí návrhy a rozpráva o planírovaní a chodníkoch a napokon ich akurát počujem nadávať z pracovne, keď polihujem na lehátku v snahe získať zdravú farbu v tvári (obvykle neúspešne) - ja by som bola bývala dodala, že aj vírusy vymrznú, lenže ako som bola nedávno poučená, vírusy nemrznú, ale len sliznica je v mrazivom počasí menej náchylná hostiť takú pliagu.
Teraz som jakože supposed to study antické nábožká, teda Krétu, Grécko, Etruriu a Rím, ale dostala som sa len potiaľ, že som prečítala takmer celé skriptá a pozerala si s mamou na internete jednoizbové byty a dvojgarsónky. (Nie, mama si nehľadá náhradný domov.) A teraz mám chuť vytiahnuť svoj denník z Compostely a pokračovať v písaní svojho anglického seriálu, na ktorý sa nejako za ten čas naprášilo, ale ešte stále ho hodlám dokončiť a poslať spolupútnikom. Alebo stiahnuť virtuálnu mechaniku (whatever it is) a začať sa učiť dánčinu alebo španielčinu pomocou takého programu na učenie sa jazykov.
V žiadnom prípade nemám chuť zasadnúť k poznámkam o eleuzínskych mystériách (hej, je to mysteriózne) a referátu o Korinte, ktorý pribudol odvčera.

Február, buď na nás dobrý!

2012-02-01T16:56:00.000+01:00

Február je jeden z tých mesiacov, kedy sa človek ozaj nemá na čo tešiť. Je po Mikuláši, Vianociach, Novom roku, skúškové napreduje vražedným tempom slimáka a Valenta klope na dvere - ale na toho sa tešia len perverzáci so záľubou v červených plyšových srdciach (yuck). My pragmatici, ktorí dobre vieme, že aj peniaze a nielen láska, sú dôležité (a navyše vieme, že by sme aj tak nič nedostali, lebo náš partner nás z nejakého nepochopiteľného dôvodu nezahŕňa hmotnými darmi typu darčekové koše, fľaše šampusu, kytice ruží, lietadlá píšuce po nebi vyznania lásky a iné bežné pozornosti) - si len povzdychneme a vyčkáme, kým sa to preženie. Vonku vládne nechutná rekordy lámajúca zima, preklínanie dopravného podniku (stojac na zastávke) by možno aj naberalo na obrátkach, lenže vyžaduje priveľa energie, ktorú si radšej šetrím, aby som nezamrzla. Z domu pokiaľ možno nevyliezam (dúfam, že mačku teraz kŕmi niekto iný), leda že idem učiť.
Dnes čítam skriptá z Antiky, teda dostala som sa až na druhú stranu, ale už mám za sebou aj nudné referáty ostatných účastníkov kurzu, ktorých bolo našťastie menej, než som si myslela. Okrem tohoto mi ostáva ešte skúška z Indiánov, na ktorú som už prečítala takú knižočku o spoločenskej organizácii Irokézov, počkať, vyhrabem ju - Lewis H. Morgan: Společenské zřízení amerických Indiánů, čo bolo celkom v pohode, ale asi by vás to veľmi nebavilo, lebo, povedzme si úprimne, spoločenská organizácia z akéhokoľvek pohľadu je proste nuda. A navyše som dúfala, že napíše aj niečo o potlači a prikrývkach, ale, ejha, wrong book. Potlač nemá nič s potlačou, pre informáciu, žiadne pečiatky, tetovania ani nič podobné, ale je to voláky rituál, ale už som zase zabudla, že o čo sa tam jedná. A s tými prikrývkami to je tak, tie sú platidlom a treba ich nahanobiť a šikovne požičať a vybrať s úrokmi a získať tak viac prikrývok a napokon ich zameniť za medené či jaké štíty a aj tie nahonobiť a zameniť za kanoe a to už ste panečku indiánsky Rockefeller.
V sobotu máme stretávku zo základnej školy, celkom sa teším a navyše som od tej poslednej značne schudla (A to ma ZNAČNE teší.) a to napriek tomu, že som strávila január vykrmovaním sa a bola som dvakrát v Dánsku, kde vždy žerem priveľa, prinezdravo a prineskoro večer. Z druhého Dánska som sa vrátila v pondelok v noci, pre poriadok. (To bola prestávka v štúdiu, lenže keďže ja som sa ani predtým bohvieako neučila, viete asi ako sa sústredím na tú Antiku...no, presne, píšem si tu do debilníčku / výlevky v jednom.)
Aj tam majú kurevskú zimu a fúka tam sibírsky vietor, takže je síce na teplomere "iba" mínus štyri, ale je to čistá agónia.
Neviem sa dočkať marca, lebo to už je len skok do apríla a v apríli (okrem toho, že prvého blázni a dvanásteho ja máme sviatok) už je teplúčko. Či ne? Sa mi tak marí. Dúfam, že ešte niekedy bude teplúčko, lebo ak ne, tak ma rozdrapí od zúrivosti a od zúfalstva sa hodím z mosta, respektíve nehodím, lebo kto by skákal do tej ľadovej vody. Rozlejem sa na kolomaž. Je kolomaži zima? Asi ne, keď nemá nervové zakončenia, či? To mi dáva nádej. (Mám teraz nárok byť sústavne podráždená, lebo to hlásili dnes v rádiu v horoskope, že budem voláka nervná, tak by som sa podľa toho mala asi zariadiť.)
Za tri týždne ideme do Krakowa na Mayologickú konferenciu (my, t.j. religionistická perepúť) a už sa teším, lebo v Krakowe som bola len raz a to dosť dávno.

Aha a tuto je vtípeček. Aby ste nemali príliš pochmúrnu náladu. Oné, toto, to som stiahla z facebooku a uvažujem, či by som sa mala cítiť ako zločinec, keď teraz vypuklo masové šialenstvo okolo sôp, píp a ákt. Neviem. Mala? A vy čo, kradoši?

2012-01-21T12:55:00.000+01:00

Vstávanie pred dvanástou má radu nevýhod - jednou z nich je aj to, že pokiaľ ma nepoháňa zúfalý pocit panikáriaceho študenta, že NESTÍHAM, neviem odrazu, čo mám robiť. Kde sú všetky tie dobré nápady, ktoré mi bránili sústrediť sa na plejádu zoroastriánskych božstiev a duchov? Nenávratne v prdeli, vravím vám.
Ešteže na našej katedre k prejdeniu skúšky stačí bohorovná drzosť a veľká fantázia - a ja mám oboje.
Dnes idzeme s drahou matkou k fotrovým kamošom; drahý otec ochorel pre istotu, čo je blbé (pre neho), lebo to mala byť v podstate aj jeho oslava narodenín. Povedala som mu (ja mám vždy plno dobrých rád pre každého), že by si mal kúpiť pikslu zeleného jačmeňa, lebo to blahodárne pôsobí na organizmus a pomáha zvyšovať imunitu (to inak z vlastnej skúsenosti; je to taký zelený prášok, ktorý si rozmiešate do takého zeleného nápoja a volá sa to nápoj z trávy a - prekvapenie - ozaj to chutí ako tráva, no, mne to nevadilo, lenže čo by som ja neurobila pre zdravie, však), ale neviem, či si moje dobre mienené odporučenie vezme k srdcu, lebo viete, tieto bio eko veci sú vo všeobecnosti chápané ako metrosexuálne a on sa nevedel zmieriť ani so žltým kufrom a vypindával, že "nebudem chodiť po letisku ako dáky teploš". Pritom ten žltý si vzala mama, jemu sa ušiel modrý, no ale...chlapi.

Skúškové je ale skvelá vec, lebo je to v podstate ako prázdniny (ak ste nezamestnaná osoba, čo ja momentálne som, inak by som makala jak fretka a pindala na lenivé kože, čo sa celý deň trtošia na facebooku a potom sa sťažujú, že sa nestíhajú učiť. Ale teraz, keď som doma a mám kopu času sa učiť, sa mi nejak veľmi nechce...no, veď to poznáte.), no ohromné. Vo štvrtok idem opäť do Kodane (woohoooo!), potom mám ešte vo februári dve skúšky, ale keďže toto skúškove je rozbabrané totálne - akože, ostalo mi iba päť skúšok na január, šecko ostatné som stihla v predtermíne, a napriek tomu ešte nie som hotová...takže som sa rozhodla urobiť si študijnú pauzu, lebo viete čo, aj tak by som sa neučila vtedy. Vytlačím si skriptá, tie si prečítam v lietadle, a zoberiem si aj tú brožúrku o severozápadných Indiánoch, takých tých, čo čachrovali s prikrývkami. (To by ste neverili, čo to bolo za hogo fogo; no veď keď sa to budem učiť, ešte si o nich vypočujete.) (Ale možno si radšej zoberiem Eliadeho šamanizmus a konečne s tým trochu pohnem; príjemne som sa osviežila mrte beletriou, prečítala som zo tri romány, tak sa môžem zase vrátiť k tomu svojmu...)
Tento článok trošku postráda pointu, ale čo mám robiť, nič sa nedeje, sedím furt doma (teda, vo štvrtok som bola v kine a troška vonku), ale ja som v podstate samotár, takže vôbec neprepadám trudnomyseľnosti, len si čítam a čítam a čítam...ách, to je pohoda.
Dúfam, že aj vy si užívate príjemný január, lebo kedy, keď nie teraz?

Fail

2012-01-18T13:03:00.001+01:00

Zajtra mám dve skúšky - Irán a Kaukaz - a miesto učenia opäť nezodpovedne brúsim po internete. Pre zmenu pozerám šperky z Pána prsteňov. Ale môžem ja za to, že sú také pekné? A opäť prišiel čas obeda.
Inak nič nové (laaaangweilig), len je krásne modré nebo! (Včera nasnežilo, Wicked, verila by si? Jak sviňa. Ale facebook ti už asi zvestoval.) A ten sajrajt na cestách sa topí ako toping a večer primrzne a ja nikam nemusím ísť, len sa tu zajebávať a počúvať Lynyrd Skynyrd. To mi ide najlepšie.
Ježišinku a skoro som zabudla! Budúci štvrtok idem zase do Kodane! Juchú! Dobre, že som sa neunúvala ani kufor odpratať na skriňu.

Skúškové

2012-01-16T14:09:00.000+01:00

Viete niečo o kresťanskom mníšstve a spiritualite? No. Ani ja. Je čas na obed.

Ako zabiť deň

2012-01-13T17:56:00.000+01:00

Pomaly, ale isto sa zo mňa stáva stroskotanec. Vstávala som o tretej (je 16:50), ešte som sa ani nenaraňajkovala, ani nenapila, zato som už prešmejdila maily aj facebook. A snívalo sa mi o tom, že som spolu so svojím chlapom vo vnútri počítačovej hry (no, keď už som úprimná, tak ma tam sústavne zachraňoval; typicky ženská predstava. Myslíte, že to moje podvedomie poukazuje na dôveru vo vzťahu?) a ešte že si kupujem čokoládku (na to moje podvedomie naviedla Schwester, lebo mi povedala, že si kúpila Duplo, tak sa mi hneď snívalo, že aj ja si kupujem Duplo) a bol to skvelý sen, lebo už som od nedele doma z Dánska a je mi clivo a otupno a potom ma zobudilo zvonenie telefónu o jedenástej (chjo), ale som sa nedala a zaliezla som späť do postele s knižkou a spala a čítala si až do tretej.

Sans rire c´est plus facile de rever a ce qu´on ne pourra plus jamais toucher

2012-01-11T23:51:00.000+01:00

Kde som skončila? Aha, ja som neskončila. No. Viete, ja som mala v decembri strašné nervy na drahého, ale teraz som späť na svojom ružovom obláčiku (kam patrím) a ani si nespomínam, kvôli čomu sme sa tak hádali, ostal mi len vágny pocit viny. Stáva sa vám to? No, mne hej, lebo moja pamäť je deravá jak starý hrniec a ani nemôžem tvrdiť, že nie je, čo bývala, lebo nikdy to nebolo lepšie, ja si proste veci nepamätám. Možno preto som taký výrečný grafoman; proste som posadnutá zaznamenávaním skutočností, in order not to forget stuff.
Anyway. (Ako sa povie po anglicky popojedem? Hey ho, let´s go? Pfff.)
Ešte som sa nezačala vôbec učiť na skúšky, budúci týždeň mám tri, ale dôverujem svojej genialite (a tiež viem, že keby som sa učila skôr, tak si nič dovtedy aj tak nezapamätám) a už som dohodnutá, kedy ich pôjdeme zapiť (vo štvrtok, aby ste mali prehľad)(bohužiaľ to nebude žiadna poriadna chlastačka, lebo to idem s takými dvomi čajíčkarmi a oni sú viac na reči než na poldecáky...)(Nábožkári; ani sa nad tým nezamýšľajte, že kto v dnešnom svete má gule na to nechlastať.) ale čo už.
Tento týždeň žijem životom kaviarenského povaľača, v pondelok som bola nakupovať, v utorok tiež a potom na medovinu v Axiome, dnes na kávu, ale vlastne čaj, a tak sa mi to páči, no. Ozaj by som chcela vyhrať v lotérii či čo. Musím si kúpiť dáky žreb už konečne, dúfam v koláče bez práce, chápete.
Chcete vedieť, ako bolo v Kodani? (...)
No keď nič nehovoríte, tak dobre teda, no bolo strašne dobre, z nejakého dôvodu sme boli voľáki relaxed (ja temer nikdy nie som uvoľnená, hovorím, že dosť čudné; akože, nikdy...no, keď cestujem. To mi ide k duhu. Sa ísť dobrodružiť. (To slovo ozaj existuje, ale asi ho naposledy použil nejaký prekladateľ v päťdesiatych rokoch.)) a pohádali sme sa iba raz a potom sme boli celí cukroví, že až.
Keď sa hádame, cítim sa ako chudera. Môj chlap je dosť strašidelný, keď je na mňa nasratý. Sadne si a zapáli si, aj keď už nefajčí a chvíľu sa na mňa pozerá a potom sa pýta veci typu "Prečo toto robíš?" a ja neviem kam z konopía. Či z čoho. Oči má vtedy studené jak ten ľadovec, čo sa o neho rozpojil Titanic a ja sa cítim jak ten povestný červ na háčku. (Trochu veľa jakov v tej vete.) A prečo to toto robím? No, niekedy len preto, že mám mrchavú náladu, ale vcelku preto, že som vo svojej podstate malicherná a zaoberám sa teda malichernosťami, vychádza to z mojej prirodzenosti. (Malichernosť je skvelé slovo.)
Ale nie o tom som chcela.
Boli sme v Skaelskor, čo je drahého rodná vieska, ktorá má zhodou okolností navyjšší suicidal rating (či jak sa tomu hovorí) v štáte dánskom (ak je tam niečo zhnité, tak isto v Skaelskor, hahaha, ehm, sorry, to bolo nevkusné), nakŕmiť mačku jeho rodičov, ktorí boli v Thajsku; jedla mala mačka dosť, zato mojkania nie. Volá sa Missy a pije vodu z kohútika, teda keď jej ju niekto pustí.
Potom sme sa odpratali späť do Kodane na novoročnú party, ktorá pozostávala z veľkolepej večere a bohapustej chlastačky (víno, koktejl, šampus, whiskey a pivo v jeden večer a nezgrcala som sa, woohoooo!) a potom drahý hral na banjo a spievali sa hanbaté pesničky, samozrejme že v kuchyni.
Bolo tam plno ľudí, ktorí sa navzájom veľmi nepoznali, takže to bolo pre mňa príjemné prostredie.
Domov sme došli niekedy o siedmej, drahý na sračky a ja už triezvejúca, s cvakajúcimi zubami.
Potom sme sa vlastne celý týždeň povaľovali, drahý bol dvakrát v práci a ja nakupovať (no konečne) a potom bolo hnusné počasie a upratala som a hrali sme sa spolu Skyrim (což je hra pre jedného, ale je to zábavnejšie, keď to máte s kým zdieľať)(Ja som sa naposledy hrala Age of Empires a to s veľkým potešením, takže som sa celkom vytešila. Trailer si môžete pozrieť tu: klik.) a pozerali filmy a debatili a pili víno a boli sme na skúške a potom sme ostali chlastať s jeho kapelou do rána a všetko bolo tak úžasne NORMÁLNE.
Keď sme prišli domov z letiska (naši pre mňa chodievajú, jakožto odvoz a moral support v jednom), hovorím, reku "To je na hovno."
A mama sa zasmiala a hovorí, že: "No, aspoň už neplačeš, keď nás vidíš."
I guess so.
Dočítala som The Evil Seed (asi som sa ani nezmienila, že to čítam, ale je to prvý román Joanne Harris, autorky knižnej predlohy Čokolády a keď už to chcete vedieť, všetky tri knihy, ktoré som od nej zatiaľ čítala, boli super. Najviac sa mi zatiaľ asi páčilo Five quarters of the orange, keď už sa pýtate.) a teraz čítam Looking for Alaska, čo je, ako určite viete, podarená knižka, celkom som sa smiala (ja sa obvykle nesmejem, keď čítam sama) a teraz som v dojímavej časti a tak mi je ľútostivo a som trochu paranoidná.
Ale ako sa hovorí, teda, ako hovorí Woody Allen, to, že ste paranoidný neznamená, že po vás nejdú.
Ešte som stihla prečítať deviateho Sandmana a poviem mám, spravodlivo som sa rozhorčila, lebo hneď vám poviem čo. Mala som podozrenie, takže úvod som si nechala na koniec, ale neviem aký kretén ho písal, ale prezradil celý príbeh aj záver aj všetko a ešte začal vyzrádzať aj príbeh nasledujúcej knihy, no tak som to nasrato zaklapla, že to už je vrchol. Nielen že človeku podsúvajú, čo čo znamená, ako keby on mal monopol na interpretáciu, ale ešte aj v ÚVODE vyzradí záver? No to mně poser. Strašný kokot.
Arrrgh.
Čo sa týka príbehu samotného, bol super ako obvykle (ja mám na Sandmana crush) a všelijaké veci začali dávať zmysel a všelijako sa poprepájali a už sa trasem na desiaty, záverečný diel, len vlastne sa až tak netrasem, lebo to je jedna z tých nekonečných sérií, ktoré nikdy nechcete dočítať a keď ich dočítate, ostane vám po nich tak pusto a ľúto, lebo viete, že už svoj príbeh porozprávali a že s najväčšou pravdepodobnosťou sa už žiadnych zvratov v deji nedočkáte. Smrk.
A inak. Ešte sme nehovorili o novoročných predsavzatiach, na nejaké som došla, ale o tom nabudúce.
Čus a páčko!

2012-01-10T18:18:00.000+01:00

Ách, keby ste vy vedeli. Ako všetci vieme, intenzita prispievania na blog variuje pod vplyvom rôznych faktorov; napr. niektorí píšu najviac v stave depky (lebo veď viete, keď som šťastná, kašlem na to, či o tom niekto vie, či nie? No, ja teda mám trochu chvastavý syndróm, ale inak v podstate...akože no.), alebo ako ja, keď majú na krku plno povinností, ktoré si pred sebou kotúľajú, alebo vezú na fúriku a ako to už s fúrikmi býva (ďalšia obecne známa informácia), sú tu od toho, aby sme toho uvliekli čo najviac, takže jednou rukou tlačíme fúrik povinností, ale druhou, dámy a páni, a tu prichádza to podstatné, druhou stíhame blogovať. Ale jednou rukou sa naprd píše, takže ja blogujem oboma a na fúrik sa práši opodiaľ.
Ale nie o tom som chcela, ale o tom, že napriek tomu, že v obchodoch nič nemajú (a sú pomerne prázdne. Je už neskoro na obliezanie januárových výpredajov?)(Sakra, nehovorte mi, že som zase niečo zmeškala a že obchody sú prázdne, lebo všetci už majú oblezené a teraz sa v pohodlí domova tešia z novej handrárne...) a vlastne ani zľavy nie sú bohvieaké, som zase stihla preflákať...no, zdržíme sa konkrétnych čísel a radšej spomenieme, že som ušetrila 50 percent z toho a to je tiež dosť? Nie? Ale áno. Takže typicky, v pondelok som s mastným pačesom a úmyslom čo najrýchlejšie sa prepraviť do školy, odovzdať prácu a odpratať sa naspäť domov, vyrazila z domu, no len, stretla som v škole spolužiačku a viete, ako to je, slovo dalo slovo a poďho do Eurovey (ešteže som ráno pindala, že vypúšťajú odpad do Dunaja...no, ešteže si nezakladám nejako extra na zásadovosti v oblasti ekológie; teda, triedim plasty, ale neznášam ich vynášať, aha a ešte triedim baterky a obvykle aj staré lieky odnášam do lekárne, no, lenže to hrozí, že keď ich drahá matka zmerčí na stole, ešte ich odloží, lebo veď to sa nemá čo na tom pokaziť, čo na tom, že to expirovalo pred piatimi rokmi...) aj s mastnou ofinou. Totižto, neznášam sa motať po verejnosti s mastňáckou prehadzovačkou, lenže v nedeľu ma seklo v krku a nemohla som otočiť hlavou doľava, ani zakloniť, takže som to umývanie vlasov radšej vynechala. Aby ste vedeli, v súčasnosti, totiž takmer dva dni po incidente, už obraciam hlavu s bradou takmer v 45 stupňovom uhle, aj trochu zakláňam, ale viete ako to bolelo, keď som si včera umývala vlasy? No dosť.
Ale aspoň som oživila svoju gaťkáreň a priesvitnú-nočnokošieľkáreň. (Musím sa s vami o túto radostnú udalosť podeliť, aj keď vyzeráte, že vás to nezaujíma. Tá nočná košieľka, vlastne by sa to nemalo volať nočná košeľa, lebo to neni ani košeľa a ani to nie je vhodné na spanie, bože uchovaj - malo by sa to volať šukacia niečo, ale čo, keď nie košieľka? Ach, tá nedostatočnosť slovenskej lexiky je ubíjajúca. A je to celé čierne a priesvitné a trblietrtkavé ako nočná obloha. Nič to, že mám už jednu modrú priesvitnú trblietrtkavú, táto je viac priesvitná a viac trblietrtkavá, no, eh...ale to nič, ja razím heslo, že jedna žena by mala dbať o to, v čom sa pretŕča pred svojím chlapom. Aspoň občas. Verabože sa môže stať aj to, že si vás zafixuje, ako v deravých teplákoch, fľakatom tričku a s nátačkami drhnete podlahu a to je neželaný efekt. Zamilovaný chlap je oveľa lepší než čistá podlaha.)
Dnes ráno som bola učiť; a na moju smolu je cestou Aupark. Vlastne som chcela len trošku popozerať, či nenatrafím niečo vhodné ako narodeninový darček pre drahého otca, ale miesto toho...no, mám novú sukňu.
Ach, troška sa zneskorilo, šmykám na kávu s bývalými spolužiačkami...no nebojte, dopoviem vám to inokedy. (Ech, ešte stále som sa nedostala k tomu, čo som chcela, ale to preto, že som tu dva týždne nebola a TOĽKO sa toho udialo. No, TOĽKO vlastne ani nie, len toľko.)
Dúfam, že si užívate tento blbý mesiac bez seknutého krčku.
Aha, aha a nezabúdať, že zachvíľu je tu svatý Valenta a voláka priesvitná habaďúra sa hodí. Tak.

Obligátny

2011-12-23T21:38:00.001+01:00

Čím viac je hodín, tým lákavejšia je všetka tá čokoláda, čo ma obklopuje. Dnes som spratala asi tonu marcipánových bonbónov od drahého (chacha, chcel mi poslať adventný kalendár, ale ho zožral sám a potom ich vypredali, takže poslal voláč lepšejšie) a kusisko čokolády s pomarančovými kúskami (alebo kúskami pomaranča? Možno bol kandizovaný, alebo to bola kôra, čo ja viem.)(To Pažroška ma naviedla.) - viete, ja mám rada tieto sviatky obžerstva. Neviem sa dočkať kapustnice, ktorú mama navarila už dnes, totiž, teraz by som zožrala aj pečeného vola, lebo som sa v pracovnom zápale (mozgových dutín, keď tak) zabudla navečerať. Píšem tú moju nešťastnú seminárku po anglicky, čo tu už bola spomínaná, ešte mi chýba jeden dva odstavce o islame (editor si myslí, že podstavce) a záver a finito. (Viete čo, keď odrazu nemôžete používať slová ako stuff a podobné, značne to ochudobní vašu slovnú zásobu!)
Keby nebolo youtubeu, facebooku a bloggeru, tak už by som to mala dávno hotové. Lenže prokrastinácia je moje druhé meno. Som strašne lenivá a na youtube je strašne veľa všelijakých dobrých pesničiek.
Eh.
No tak teda čo už.
Veselé Vianoce a nezadrhnite sa kosťou, keď budete po celodennom pôste chálovať toho kapra. Človek nikdy nevie, či lekári na pohotovosti náhodou neštrajkujú alebo nie sú P.N.
Aha a ešte aj šťastný nový rok, tuším prestupný.
A viete čo? Už sa teším na tú koncosvetovú žúrku.

Predstavte si rodinnú atmosféru

2011-12-20T12:43:00.000+01:00

Slnečný deň, nebíčkovomodrá obloha (chacha), ráno trochu primŕzalo, na obed sme mali vepřo knedlo zelo; sestra v kúpeľni, otec v pracovni, ozýva sa len: "Šlak ma trafí, ja to nenávidím, tieto skurvené stroje!"

Malování po zdech holejma rukama nás nezachrání.

2011-12-19T15:46:00.001+01:00

Niekedy si myslím, že mi hovorí niektoré veci len preto, aby ma vytočil. Darí sa mu to.
Idem na poštu, vyzdvihnúť si zásielku, neviem, či je to list od neho, alebo kniha, ktorú som si objednala, ale mám celkom dobrý tip, lebo dôvod nedoručenia je, že sa to nenatrepalo do schránky. Potom idem na kávu s Hrdinkou. Teším sa, lebo Hrdinka má vždy poruke nejakú stoickú pripomienku. Dlho sme sa nevideli, až v sobotu. Chýba mi naše spoločné zajebávanie sa v archíve a večné debaty nad kávou v pracovnej dobe, na obed bageta z obchodíku na rohu, pozorovanie tečúcej pracovnej doby.
Hrdinke môžem povedať všetko, aj to, čo nepriznávam ani sama sebe, lebo to nie je dosť pekné.

Mechanika srdca

2011-12-18T18:12:00.001+01:00

To vám je taká zvláštna knižka. Napísal to chlapík menom Mathias Malzieu, dajaký francúzsky hudobník. Na obale napísali, že je to "Autor, skladateľ a interpret, Mathias Malzieu je zelektrizovaný spevák jednej z najlepších skupín francúzskeho rocku: Dionysos. Je taktiež autorom zbierky poviedok a vzrušujúceho prvého románu, Teraz, keď je nad tebou stále noc (v originále Maintenant qu´il fait tout le temps nuit sur toi), vydaného v edícii Čítal som (Éditions J´ai lu)."
Ja by som k tomu dodala toľko, že Dionysos nie je rock; ale to sú tí Francúzi, všetko nazvú rock pre istotu. A že edícia J´ai lu je niečo, čo na našom krpatom trhu neexistuje - vo Francúzsku knihy vychádzajú najprv vo veľkom formáte, drahé jak sviňa a zhruba po pol roku vyjdú práve v tejto Čítal som edícii, menšie, tenšie, ľahšie, lacnejšie. (Cena môže byť za prvé vydanie, to veľké, povedzme 18 euro a v tom menšom tak 6 euro. Príjemné, nie?)

La Mécanique du Coeur, Mechanika srdca, je príbeh o chlapcovi, ktorý sa narodil v najchladnejší deň sveta. Jeho zmrznuté srdce puklo hneď ako sa narodil, no múdra žena mu vložila do hrude hodiny, ktoré srdce poháňajú a zachránila ho. Každé ráno si musí hodinky natiahnuť, aby mu srdce neprestalo biť. Musí si však dať pozor, aby neprepadol silným citom, ktoré by mu mohli byť osudné - jeho srdce je na lásku prislabé. Potom však v meste uvidí vystúpenie drobnej speváčky z Andalúzie a nemôže na ňu zabudnúť.

(Aby v tom bol poriadok, tak tá knižka bola preložená aj do angličtiny.) Doplnkom k tejto knižke (alebo naopak) je rovnomenný album skupiny Dionysos, ktorý vyšiel v roku 2007. Celkom fajn, čo som počúvala. Skúste tútok. Alebo túto.
Malzieu používa veľmi originálne metafory, slovné hračky a zvláštne prirovnania, je to príbeh ako z hracej skrinky, tajomný, trpký, očarujúci, nabáda nás snívať.
Rozhodne vám ho odporúčam (aj keď toto nie je knižný blog, tak neviem teda, či veríte môjmu úsudku).
Vyzerá takto:

Chňá chňá chňá ... chňáp!

2011-12-13T18:13:00.001+01:00

Oné.
A okrem toho som dnes bola na dvoch skúškach. Doterigala som sa tam o deviatej (ale len preto, že som tam chcela byť na 8:30) a čo nevidím? Vraj skúšam až od desiatej.
Takže sme zapadli do Shtoora a troška sme si opakovali. Mne bolo už od rána na tyčku a poriadne som nič nevedela, jedine to, čo som sa naučila cez semester (chacha)(no ne, náhodou som sa všeličo naučila), lebo viete ako som sa neučila cez víkend. Nevyspala som sa ani nepamätám síce, ale hlavne že včera po práci sme ešte zaliezli do čajovne so Spolužiakom, aby sme si prešli sútry. My už sme pár krát takto boli sa spolu učiť a poviem vám, postupne sa zvyšuje naša efektivita, zhruba z päť na sedem percent (áno, tak veľa). Totiž, my strávime väčšinu času ~~ohováraním~~ ~~klebetením~~ družným rozhovorom o našich spoločných známych. Včera sme teda boli v meste asi tak do dvanástej, potom nám zavreli krčmu, takže k niektorým sútram sme sa ani nedostali, ale našťastie sa na ne ani nepýtal. Totiž poporiadku, urobila som obe tie skúšky, aj Buddhistickú meditáciu, aj Buddhistické texty, ale na meditácii sa pýtal na všetko možné, kdežto texty sme mali šup šup hotové za päť minút, podľa mňa preto, že nám chcel dať obom áčko a radšej sa nepýtal viac než bolo nutné, aby náhodou nedošiel na niečo, čo nevieme.
Potom som si spomenula, že som si zabudla index, tak som si poň išla domov, lebo henten odchádza na storočie (t.j. do marca) do Thajska a tak som si to chcela dať zapísať teraz. Potom som skysla v katedrovej knižnici v družnom rozhovore s Bubeníčkou (ona tam vládne totiž), zase som nazvláčala domov ďalšie knihy, ktoré nemám čas čítať, ale nevadí, viete, keď vidím na polici niečo o šamanizme, neviem sa proste ovládnuť. Niežeby mi bolo treba dočítať už konečne Biology of religious behavior a ešte do marca musím dať Relics of the Buddha, lebo ak ne, tak sa mi milý môj školiteľ vráti z Thajska a budem zase za debila, že si len knihy pýtam a potom ich nečítam.
Ešte som sa dnes prihlásila na mayologickú konferenciu v Krakove (aneb Cracktowne, ako hovorí Vrana), do začiatočníckej skupiny, lebo pokročilá už bola ~~vypredaná~~ obsadená a boli tam len dve, a ja som stredne pokročilá (teda ani nie, ale som sa napchala do takej skupiny na Jesennej akadémii mayskeho písma, lebo nebudem predsa prekladať tie isté texty, čo minulý rok), takže čo? No presne, chaos panika. Ale pôjdeme niekoľkí z našej katedry (ehm, ja a dvaja doktorandi, pokiaľ viem, vyzerá to sľubne, lebo jedna je Bubeníčka a ona je z Košíc, tož isto sa bude i chľastať, ale vlastne chľastalo by sa aj tak) a ešte to som vám vlastne chcela povedať, že dúfam, že nebudeme prekladať zase texty z Piedras Negras, lebo ja chcem opäť niečo nové robiť. Inak do Krakowa (a.k.a. mesta vrán) sa teším, lebo naposledy som tam bola cestou do Osvienčimu a veľmi sa mi tam páčilo, najmä židovská štvrť (nie, to nie je myslené ako čierny humor), tož by som sa tam rada vrátila.
Aha a toto hen je nová dobrá rocková kapela: ich album bol priložený v Classic Rocku.

Saturday night´s alright for...

2011-12-11T20:22:00.000+01:00

Ach, zase som sa včera nedržala plánu. Ten znel približne takto: cez deň sa budem učkať. Podvečer si chvíľu potelefonujem s drahým. Večer hajde do Randalu pozrieť koncerty, najmä Alice Cooper Revival, kde hrá moja kamoška (to je mi slovo, že kamoška...to čo už je...no nič) na bicie, ale len decentne a domov pekne triezva, aby som sa vyspala do ružova (a nie do zelena) a mohla nedeľôčku zasvätiť buddhizmu.
Ale čo sa nestalo.
(Alebo skôr, čo sa stalo?!)
Došla babka s hypochondrickou tetou (neočakávane a pravdupovediac, dosť čudné, že vôbec prišli, lebo otec je chorý) a tak som tam musela sedieť ako slušne vychovaná osoba a nemohla som sa zdekovať do svojej izby, lebo Schwester je preč a mama bola na dajakom seminári a nechcela som tam svojho úbohého chorého otca nechať hypotete napospas. Tomu sa hovorí rodinná súdržnosť.
Každopádne viete čo som sa asi tak naučila. Ale popojedem. Potom bolo treba sa richtovať, vlasy umyť, nohy depilovať a ty dalšé veci, no a potom som sa teda konečne dostala k tomu telefonovaniu, ktoré som naplánovala tak na polhodinu, no trochu sa to pretiahlo na dve hodiny a to už bolo všetko plánovanie v pytli.
Dala som si čosi na večeru (zistila som, že nemáme ani skyvu chleba a tak som si dala musli...no, nestačilo to), namaľovala som sa, dala som si tričko bez výstrihu (nestačilo to) a šup do sveta.
Ale nebojte sa, síce som zmeškala prvé tri (či koľko) kapely, ale to hlavné som stihla.
Docela dobre som si zahulákala, dala som si dva Vodníky (vodka (2x) + tonik (1x)) a potom som sa odpratala podiškurúvať s tou kamoškou bubeníčkou, potom medzičasom odišli aj tí, s ktorými som prišla a kamoška šla baliť, no a na mňa sa nacapili nejakí dvaja. (Aha, a medzitým mi niekto kúpil ďalšiu dvojitú vodku, ale brzdu už nie...och.) A tu začína časť, ktorú prehlasujem (tuto teraz oficiálne, ste mi svedkom) za zapeklitý filozofický problém dnešnej doby. Ale najprv vás uvediem do deja (nezdá sa vám, že je to dnes dáke rozvleklé, tento príspevok? Pche. Nemám dnes slinu a nemyslím tým poopičné suchoty.), totiž sedela som tam na barovej stoličke a bavila sa s tou kamoškou o Guatemale a pridružili sa k nám nejakí, čo som usúdila, že asi sú to jej známi, keď sa s nami tak bratajú (ale neboli a to mi došlo až neskoro), takže som bola celkom priateľská (no netvárte sa, ja som príležitostne veľmi priateľská, len niekedy si k tomu vyberiem blbý okamih, no, proste moje social skills a odhad zase tancovali v nejakom inom podniku včera) a tak keď tá kamoška odišla baliť bubny, zostala som tam s týmito dvoma (moju pomoc zdvorilo odmietla); jeden sa o mňa obtieral ani nechcem vedieť čím (eee...lonom?)(ja by som ho ani nespoznala, lebo som sa na neho nepozrela, len som ho poslala, ech, zrejme do čerta, alebo tak nejak)(potom niekde zmizol, no ale ja neviem kde, pamätám si len toľko, že bol dáky beztvarý, isto tie typy poznáte, takí tí, čo sa len obšmietajú a číhajú, či ste dostatočne opitá, with your guards down, či jak sa to povie) a ten druhý bol taký pekný chlapec, aj tie typy isto poznáte, taký s vlasmi po pás či kam až a s bradou a podľa úsmevu, ktorý nasadil, si zjavne myslel, že je neodolateľný. No, nebol.
A teraz sa dostávame k tej časti "filozofický problém": prečo chlapi nechápu, čo tým myslíte, keď s veľkým entuziazmom (a so značne nadhodnotenou mimikou!) rozprávate o svojom dlhodobom vzťahu? (To je moja taktika - myslím si totiž, že nikto okrem vás - a možno vašej najlepšej kamošky - možno - nechce počúvať o vašich prekrásnych momentoch na ~~dovolenke~~ vykopávkach a vašej šťastnej presladenej zamilovanosti.) Prečo do vás hučia, šúchajú svoje koleno o vaše a nakláňajú sa tak, že vy sa musíte zakloniť? Prečo keď sa zdvihnete a bez obzretia sa odtrepete k východu po svoj kabát, ktorí niekto umne preložil na iné miesto, takže ho musíte panicky hľadať a dúfať, že ste o neho neprišli nadobro, lebo nielenže v ňom máte kľúče od domu, ale aj občianku, a to hľadanie vás prinúti sa vrátiť späť k baru, kde sedí dotyčný a odkiaľ ste sa snažili graciózne odkráčať, lenže tento kabátový incident to celé pokazil, lenže ten dotyčný sa trepe za vami a ešte vás presviedča, nech idete jeho smerom - PROSÍM? JA mám ísť odprevádzať JEHO? To čo má znamenať? Niežeby som chcela, aby ma odprevádzal. Neradno. - a nech počkáte, kým vyštrachá svoj kabát z neviem kade? (Správne, táto veta začala slovom prečo, takže otáznik.)
Ešte mi chcel aj udrbať moju ružu. (Dostala som od speváka ružu, teda nie len ja, ale to rozdávali cez koncert, chápeme sa.) Normálne mi ju drzo zobral, keď sme ešte sedeli pri bare a babral sa s ňou (s mojou ružou, och bože, hanebné) a potom mi ju nechcel vrátiť, ale som mu ju proste zobrala a odišla som, kým on tam splietal niečo v zmysle, že či už sa neuvidíme a bla bla bla.
A ešte aj ma celý čas s takým úsmevíkom (to sa nedá inak nazvať) volal bloncka.
Rozprával o svojom aute, o svojom byte, o svojej skvelej práci, odkiaľ ho nechceli pustiť, lebo je taký strašne super, že mu nechceli dovoliť dať výpoveď (omb)(to je slovakizované omg, chápeme sa) a bla bla bla.
Teda, viete, ja by som sa odpratala skorej, ale som si myslela, že keď Bubeníčka pobalí, tak ešte hodíme reč, alebo tak, ale bohužiaľ, išli potom už domov.
Ani som si nemyslela, že to trvalo tak dlho. Necítila som sa opito (kuriózne, po šiestich vodkách), ale asi som bola.
Potom som sa trepala domov pešo, lebo som mala pocit, že to je kúsok, ale trvalo to asi trištvrte hodinu. Doma som vyhodila obsah žalúdka a šla som spať.
A viete čo som sa dnes naučila?
No presne. Nič.
Ale niečo predsa len. Z alkoholu sa priberá, len pokiaľ ho strávite. (Dnes mám o pol kila menej než včera. Už len tri dole a som na svojej lekársky odporúčanej váhe, či čo. Tabuľkovej. Ale keďže idú Vianoce...vy viete dobre.)
Mimochodom, ten týpek bol z Popradu. Asi nejaký Emanuel Bacigala.

Woooohoooo!

2011-12-09T23:16:00.000+01:00

All hail, Book Depository!
Dnes mám svoj deň. Nielenže som prelustrovala všetko od Gaimana, čo sa na Bookdepository.com našlo, ale ešte aj som tam zohnala Mirrormask v krásnom vydaní v tvrdej väzbe - v zľave, takže som zaplatila len asi 15 euro za knihu, ktorá u nás v kamennom obchode stojí 35. Môjmu svedomiu uľahčuje aj to, že to je iná verzia než tá, ktorú mám po francúzsky (no...ja viem, nie je to normálne, ale nedokážem túto neurózu prekonať - proste trpím nutkaním si kúpiť všetko (VŠETKO! VŠETKO!! VŠETKO!!!), čo Neil Gaiman kedy napísal...toto obsesívno-kompulzívne správanie dokážem ťažko kontrolovať, napríklad keď vidím v regále jeho knihu, dostanem pomaly triašku a ak sa ovládnem a nekúpim si ju, som nervózna z obavy, že sa predá...) a navyše, 15 euro? No nekupte to, když je to tak laciný!
Druhým dôvodom na radosť je, že sa mi zaokrúhlil počet sledovateľov smerom hore, na krásne guľaté číslo 20.
Velice sa teším, lebo už dlho mi nikto nepribudol, a mňa každý nový čitateľ motivuje k siahodlhým výlevom, chňápete.
Takže aspoň takto slovne buchnem šampus a pripíjam na vaše zdravie, súpútnici!
Och a nenašla som žiadny vhodný obrázok, ale nebojte, nejaký vám nakreslím.

PS: Asi ste sa zasmiali, že haha, tá až teraz objavila Book Depository? Ale ja s nakupovaním cez internet len začínam! Doteraz som kupovala len letenky. ( <3 )

Everyone is from somewhere, even if you´ve never been there.

2011-12-09T18:40:00.000+01:00

Mám rada Café Exit.

Dnes II. (prípadne: stratiť samú seba)

2011-12-09T17:47:00.002+01:00

Vedel by mi niekto vysvetliť, prečo dnes je dnes a aj predvčerom, aj včera bolo dnes? Neviem prísť na žiadne lepšie riešenie než domnienku, že čas je proste naničovatý konštrukt.
Ráno som stála na zastávke a počúvala hudbu. Vedľa mňa stála nejaká slečna, taktiež so slúchadlami, užívajúc si radosti moderných technológií; počula som, čo počúva. Tak teraz neviem, či ja som mala svoj prístroj príliš potichu, alebo ona príliš nahlas.
Máte mp3ku? Načo vám je? (To sa pýtam z úprimnej zvedavosti, nie z rýpavičnosti, kdeže.)
Ja som si navykla cestou všade niečo počúvať; keď sa mi vybije baterka, prípadne stroj ostane doma na stole, som nervózna a podráždená. Vadí mi MHD; vadia mi cudzie pachy, zvuky, blízkosť cudzích ľudí, chlpy norkového kožuchu, ktoré mám v nose, lebo vďaka Dopravnému podniku nikto z cestujúcich nemá ani o päť centimetrov viac, než je jeho telesný objem. Vadí mi klendra ráno a večer na zastávke, odmŕzajúce prsty na nohách (a to mám fakt dobré čižmy!) a rukách, stuhnuté svaly na tvári tak, že ani základné mimické pohyby už nie sú vykonateľné, slziace oči a bezmocné zúfalstvo, ktoré ma napĺňa, keď električka mešká, lebo viem, že nemusí prísť vôbec (stáva sa to často, však) a ja budem odsúdená k ďalším desiatim (keby len) minútam ~~utrpenia~~ kurevskej zimy.
Vlastne som neplánovala hovoriť o DPB, lenže keď o tom človek raz začne, tak nejak nemôže prestať, no.
Ale odsuňme negativizmus nabok.
Aspoň na chvíľu.
Dnes som si náhodou v električke sadla a to už je dôvod na oslavu! Mohla som sa nerušene venovať myšlienkam o svojom živote. Električky sú pre mňa miestom viac či menej filozofických ponorov.
Dnes som opäť myslela na Camino de Santiago; anglický seriál článkov, ktorý som si rozrobila po návrate domov, ešte stále čaká na dokončenie. Nič to, že som cestu vykonala predminulé leto...ešte stále som to nestrávila.
Potrebujem urobiť ešte o niekoľko tisíc krokov viac, aby som sa stretla sama so sebou.
(Odmlčím sa.)

Fréderic (nie, nie ten s tými nohami, čo robí dídžeja v kultúrnom dome! Toto je iný Fréderic.) mi povedal, že cestou po Indii narazil na istý chrám, kde sa nachádza večný oheň a večný prameň. Fréderic ~~bol~~ je chudý muž s blond vlasmi spletenými v dredoch po plecia a s prekvapivo (klišé! klišé!) modrými očami. (Lenže tie jeho oči sú fakt prekvapivé. Keď som ho stretla, pochopila som, čo sa tým myslí.)(<= klišé číslo 2!!!) Hral na gitaru a spieval mantry a za to, čo mu ľudia hodili do klobúka, financoval jedlo a iné veci v alternatívnom kempe, kde som bývala vo Finisterre. Neviem, ako sa prestravoval cestou do Santiaga. (Viem, že mal stan.)
Chcel ísť do Južnej Ameriky, dať sa najať na nejakú loď, alebo niečo také. Mali sme diskusiu o živloch a ja som mu sľúbila poslať nejaké veci o čínskej medicíne, ale ešte stále som sa nedostala k tomu, aby som ich preložila do francúzštiny. Dúfam, že na mňa spomína v dobrom.
Ale to nie je pointa.
Pointa je v tom, že chcem ísť do Ázie. Chcem ísť niekam, kde je to celkom odlišné od toho, čo poznám, kde sa hovorí jazykom, ktorému nerozumiem, kde vládnu bohovia, ktorí ma nepoznajú.
Verím, že v takom prostredí by som prišla na to, čo som okrem anicca, anatta a dukha (hahaha, hej, práve sa učím buddhizmus; mmj. anicca sa číta "aniča"), respektíve z čoho pozostávam, ak nie z prázdnych konceptov?
Och, to je chaos, však.
Niekedy sa hovorí, že aj kresťan môže byť buddhistom, aj vyznávač akéhokoľvek náboženstva. Ale ako by to mohla byť pravda? Buddhizmus (do tej miery, do akej ho poznám) popiera existenciu vyššieho princípu, akým je duša, nemá ani koncept božstiev. Jeho cieľom je zastavenie existencie, rozplynutie sa, vyvanutie. A nie stretnutie sa božstvom, či Bohom, či absolútnou pravdou, alebo ako to ešte inak nazvať.
To bolo len tak na okraj.
Chcem ísť s málo vecami na chrbte, vidieť miesta, ktoré som nečakala a stretnúť ľudí, ktorí ma prekvapia. Bez drahých hotelov, okázalosti, snobstva, turizmu. Viete, čo myslím?
Chýba mi ten duševný pokoj, tá istota, že idem správnym smerom, akú som mala na ceste. Camino je úžasne jednoduché v tom, že sa v ňom spoľahlivo zlievajú cesta a Cesta.
Veľmi, veľmi, veľmi mi to chýba.
Chcem ísť s drahým na Bali. Myslím si, že potrebujeme byť spolu dlhší čas. (Viete, čím viac sme spolu, tým menej sa hádame. Posledné týždne / mesiace sme sa vídali /skypovali/ tak sporadicky a v tak neskorých hodinách, že sme sa obvykle zvládli len verbálne zorvať.)
Poznámka na koniec: dnes som si kúpila knižku Perks of being a wallflower, už sa na to teším.
Aha a ešte niečo; kúpila som si dnes po dlhom, dlhom čase Nota Bene (usúdila som, že aj keď som chudobný študent, ani neviem, koľko mám mincí v peňaženke a tudíž mi nebudú chýbať) - otvorila som ho a hneď na druhej strane rozhovor s naším vedúcim katedry o Mayoch. Humorné; ešte aj z bezdomoveckého časopisu na človeka vylezie jeho štúdium.

Dnes

2011-12-07T21:23:00.000+01:00

Odprezentovala som svoju seminárku o Juliane z Norwichu. Mala domáce zvieratko, mačičku, ktorá jej robila spoločnosť. Nikto iný do jej cely nemohol vstúpiť. Mačka tam vraj bola aj pri Julianiných zjaveniach. (To je podľa mňa neveľmi pravdepodobné.)
Dlho som spala, lebo mi odpadla raňajšia Antika aj Indiáni; prednášajúci je v Kodani. (How ironic.)
Zožrala som čokoládového Mikuláša od mamy (nikto iný mi nič nemal; ešte že má človek matku).
Pozrela som si Terapiu. Jana a Michal sa chcú rozviesť! Ako keby nestačilo, že Igor sa zabil minulý týždeň. Ešteže Linda všetko zvláda. (Linda je moja obľúbená postava.)
Teraz sa učím latinčinu, teda vlastne, píšem si so Spolužiakom a s A. na facebooku. Ach jo. Zajtra mám skúšku a viem len pár vzorov a jeden slovesný vzor. Och, ja traurige nešťastníček!
Teším sa na Vianoce. Najprv príde domov Schwester a potom pôjdem do Kodane. Už konečne.

Vedeli ste, že čierny čaj dehydruje?

Konverzácia

2011-12-07T00:50:00.000+01:00

"I miss you."
"I miss you too."
"I also love you."
"Me too, I mean, I love you, I don´t love me. I mean, me, too, but..."
"I know."
"I miss you."

Poviedkový hop

2011-12-06T02:52:00.001+01:00

Milí čitatelia, vitajte u mňa, urobte si pohodlie a prečítajte si moju poviedku, ktorú som napísala v rámci akcie poriadanej Triss: Poviedkový hop. Dúfam, že sa vám bude páčiť a že neodhopkáte v polovičke. Samozrejme sa poteším aj vášmu komentáru. Príjemné čítanie!

Danse macabre

Otvorila som oči a ihneď som to aj oľutovala. Svetlo ma bolestivo udrelo do obočia.

„Aha,“ povedal niekto.

Visela som niekde vo vzduchoprázdne a okolo mňa sa vlnila hmla. Nebola studená ani vlhká, ale prevaľovala sa ako had na slnku.

„Chcem jej dych,“ povedalo malé dievča v modrých šatočkách, ktoré sa zjavilo odnikiaľ. Na hlave mala klietku s farebným vtáčikom, ktorý všetko potichu pozoroval. Nevyzeral nešťastne.

„Chcem jej krv,“ povedal chlapček v čiernom obleku. Mal kruhy pod očami a tmavé vlasy uväznené pod zeleným klobúčikom s fičúrskym červeným pierkom.

„Chcem jej srdce,“ povedala slečna v červených šatách. Vyzerala, akoby si sem odbehla z flamenco večierka.

„Chcem všetko, čo zvýši,“ povedal fúzatý pán v hnedom kabáte.

„Okrem duše,“ povedala Smrť. „Duša je moja.“

„Duša neexistuje,“ pousmial sa pán.

„Duchovia živlov tiež nie,“ odvrkla Smrť. Na to, že prináša skazu, bola až príliš dobre živená. Mala štíhle, no svalnaté ruky i nohy a na sebe obtiahnuté biele tričko s nápisom Fuck me, I´m famous. Slovo fuck nebolo vyhviezdičkované.

„Nie som duch, som zosobnenie zeme,“ tváril sa ten muž dôležito.

„Počkajte,“ povedala som ja. Pán sa zasekol s pootvorenými ústami a Smrť sa prudko otočila. „Ešte nie som mŕtva.“

„Ach, zlatko,“ usmiala sa Smrť, „myslíš, že to je v tvojich rukách?“

Neznelo to zlomyseľne, skôr akoby mala úprimný záujem vedieť, čo si o tejto zložitej téme myslím ja. Naslinila si ukazovák a prešla ním po ostrí kosy, o ktorú sa doteraz opierala. V tvári mala zamyslený výraz. „Chceš si zatancovať?“ spýtala sa. Živly nervózne prešľapovali.

„Dobre,“ odvetila som. Vzala ma za ruku a pomohla mi postaviť sa. Hmla zmizla. Stáli sme v dvorane osvetlenej krištáľovými lustrami; na strechu som nedovidela. Podlaha bola z lešteného obsidiánu a na neďalekom balkóniku sa tiesnil orchester. Spustili zvláštnu melódiu, vábivú, veselú, ale akoby v nej niečo neladilo. Tancovali sme valčík. Smrť viedla.

„Vieš, ak ešte nie si mŕtva, za chvíľu budeš,“ povedala potichu, „ale nemusíme ťa rozobrať na kusy. Oni,“ pokynula hlavou k miestu, kde pred chvíľou stáli živly, no tie už medzitým tiež začali krúžiť po parkete, „sú pažraví. Chcú všetko. Ja chcem len tvoju dušu. Dám ti tvoje telo, tvoju krv, ba aj tvoje srdce, aj dych, všetko pekne ako zo škatuľky, môžeš si žiť naveky, a tvoja duša bude so mnou.“

„A potom? Pôjdem do pekla?“

„Ách, zlatko, peklo neexistuje.“

„Musím si to rozmyslieť, dobre?“ povedala som, „zatiaľ budeme tancovať.“

„Pokojne aj do rána,“ zasmiala sa Smrť. Znelo to zvonivo, no nie cinkavo, skôr ako kostolné zvony, bol to čudesný a pomalý zvuk, akoby to nebol smiech, ale jeho ozvena.

Mlčali sme. Po chvíli sa opäť ozvala. „Môžem ťa spraviť krajšou. Vieš, vylepšiť ťa troška. Nechcem byť nezdvorilá, ale...do posilky asi nechodíš, však...a tie vlasy...trocha manikúry by nezaškodilo...a môžem ťa naučiť chodiť na opätkoch...“

„Ja viem chodiť na opätkoch!“

„Chodiť, zlatko. Ukážem ti, ako sa to skutočne robí. Vieš, tak, akoby si sa s ihličkami už narodila. Budeš sexy.“

„A čo za to?“

„Och, zlatko, čo si, veď sme kamošky. Ja od teba nič nechcem.“

Znelo to, akoby mi hovorila: nemáš mi čo ponúknuť, taká si úbohá. Vždy som si myslela, že po smrti má človek svätý pokoj. A možno aj má, možno ešte nie som po smrti, inak by sa so mnou toľko nehandrkovali. Živly by ma rozožrali do morku kostí, už tak vyzerali dosť otrávene kvôli tomu tancu.

Uvedomila som si, že vôbec netancujeme do rytmu. Trojštvrťový takt dávno odznel, to, čo hrali teraz, znelo skôr ako Beatles, no my sme stále krúžili tými istými krokmi.

„Dobre,“ povedala som, „môžeš mi spraviť vlasy, manikúru a ukázať mi ten trik s ihličkami. A ja ťa naučím tancovať.“

„Ja viem tancovať,“ odvrkla Smrť. Neznelo to veľmi sebaisto.

„Jasné, zlatko. Valčík, menuet, možno aj štvorylku, ale vieš, naposledy si asi tancovala s ľuďmi v stredoveku...“

„Hej,“ Smrť sa začervenala a na jej bledých lícach to bilo do očí, „pri poslednej morovej epidémii, to boli časy...toľko tanečníkov...hostín...dnes všetci umierajú narýchlo, ale stredovek, to bola oslava! Kým zomreli na mor, trvalo to niekoľko dní, bolo to ako jeden bál za druhým. A všetci so mnou chceli tancovať.“

„Nevadí,“ povedala som upokojujúco, „ja ťa to naučím. Moderný tanec je skvelý, bude sa ti to páčiť. Pozri, počúvaj rytmus...volá sa to rock&roll.“

Smrť sa sústredene mračila, neobratne podupkávala a rukami šuchtala okolo seba.

„Vidíš, už ti to ide,“ povzbudila som ju.

„Hej?“ s nádejou v hlase sa na mňa pozerala.

Skutočne. Na niekoho, kto naposledy tancoval v ranom novoveku, jej to išlo celkom dobre.

„Kde je vôbec moja duša?“ opýtala som sa s okatým nezáujmom a tancovala som okolo nej. Trochu zúfalo hľadela na moje čoraz zložitejšie figúry a snažila sa ma napodobniť.

„Ako kedy, teraz asi na jazyku,“ odvetila.

A v tej chvíli som ju zacítila, drobnú vec, ako sa chvela kdesi na podnebí, trochu vydesenú, ale stále s malou nádejou, že sa z toho napokon obe vysekáme, že ju predsa nevymením za účes a gélové nechty. Prehltla som. Cítila som, ako mi skĺzla dole hrdlom a v bruchu sa mi rozlialo príjemné teplo. Odrazu som cítila, aká je v miestnosti zima. Cítila som, že som o krok bližšie k tomu správnemu brehu. Bolo mi chladno, smutno a bála som sa o svoj kurací život.

„Och, už ma bolia nohy,“ sťažovala sa Smrť, „čo teraz?“

„Nič,“ povedala som ja.

„Nič?“

„No, vlastne som ti ešte chcela ukázať, ako sa tancuje okolo tyče, ale keď si unavená, pokojne si môžeme sadnúť...“ s nezáujmom som sa obzerala okolo.

„Okolo tyče? Dá sa tancovať okolo tyče? To fakt?“

„Hej. Ale ty tu aj tak žiadnu tyč nemáš...“

„Mám...kosu!“

„Dobre,“ povedala som pomaly, „máte tu nejakú záhradku? Musíme ju zapichnúť do zeme, alebo tak, aby to bolo stabilné,“ pokračovala som. Smrť horlivo prikyvovala, jasné, jasné, máme záhradku a už ma aj viedla cez veľké dvere do slnkom zaliatej záhrady, kade tiekla riečka. Na jej druhý breh som nedovidela.

„Wow, vy tu máte aj rieku?“ s hraným úžasom som obdivne zavýskla. Cítila som sa trápne a prehliadnuteľne, ale Smrť len prikývla.

„To je hranica, priplávala si tade, ale na to si nikto...eh,“ zasekla sa; zjavne to bola nebola informácia pre verejnosť. Odrazu som mala pocit, že to nevyjde celkom podľa môjho plánu. Kosu od nej nevylákam. Je strašia než svet, Smrť nemôže byť až taká hlúpa. Na druhej strane...

„Urobíme to takto,“ vzala som jej nástroj z rúk. Držala drevenú rukoväť trochu strnulo, ale napokon ju pustila. Bola ťažšia, než som si myslela. Smrť sa usmiala.

„Vieš čo,“ povedala, „myslím, že ti sekne.“

Otočila sa mi chrbtom a vkročila do rieky.

„Počkaj, čo ten tanec?“ volala som za ňou prihlúplo. Chcela som hodiť kosu do trávy, tak ako sa hádže flinta do žita, no akoby mi prirástla k dlaniam.

„Maj sa, zlatko!“ zavolala na mňa zo stredu rieky, „idem si zatancovať ten rock&roll!“

Stála som tam a nevedela sa rozhodnúť, v ktorom bode môj plán zlyhal. Ja som mala byť tá, čo prepláva späť na druhú stranu.

„Ehm,“ odkašľal si niekto vedľa mňa. Bolo to ono malé dievčatko v modrých šatách.

„Keď už si premrhala svoj dych,“ povedalo, „pozri sa; tam pláva niekto ďalší. Máme šťastie, netrvalo to tak dlho ako naposledy.“

Zahľadela som sa na hladinu vody. Plával k nám chlapec, oči zavreté, na perách kŕč úsmevu.

„Chcem jeho dych,“ dožadovalo sa dievčatko.

„A ja jeho srdce!“ kričala Oheň.

„Ja jeho krv!“ lačne pýtal Voda.

„Ja chcem to, čo zvýši!“ rozkázal si duch Zem.

Dočerta s tým, čo chcete, pomyslela som si, ja sa musím zbaviť tej kosy.

Vykročila som k vode a vytiahla chlapca na breh. Sadli sme si na trávu a čakali. Odrazu mi bolo trochu teplejšie; cítila som, že má dušu na jazyku.

Možno bude stačiť, ak ma pobozká.

_______________________________________

Lux

2011-11-30T02:04:00.000+01:00

Kurva, to vám bol trip. Akurát ten Luxemburg sme si nestihli pozrieť.
Ale nový drink, hen; vodka so Spriteom a volá sa to Sprivod (akože je vám dúfam jasné, čo budeme piť na Prvého mája) a strašne dobre sa z toho nadrbáva, lebo je to taká malinovčička. V sobotu som také šupla štyri za sebou a potom sme tancovali a potom ešte neviem koľko a potom sme zase tancovali a potom som zvracala a potom sme ešte tancovali. To zvracanie bolo celkom čistá práca, aby ste vedeli, to som ešte bola najslušnejšia z toho putovného kurvinca, čo sme sa vybrali výletníčiť, lebo ešte aj cnostná R. sa prejavila ako nie práve totok, chápete. No. Vysvitlo, že v jedenástich sa naučila ten tanček z Moulin Rouge, veď viete, myslím, že keď si nenájde prácu ako jadrový fyziológ, či čo to robí, tak sa ešte vždy môže zamestnať v nejakom klube na Montmartri, lebo na otázku "Voulez-vous couchez avec moi ce soir?" by jej nikto nemohol povedať, že ne, diky. Každopádne, celej Afrike tiekli sliny. Heh.
Inak zvyšok lietajúceho cirkusu šolíchal ego (ehm) jednému (číslom: 1) Nemcovi (čítať tvrdo: NEmcovi, a ne Ňemcovi, jasné?) a inak, zmienila som sa, že Lux by bola pre mňa ideálna krajina, lebo sa tam rozpráva francúzsky aj nemecky a to sa hodí a vôbec, lebo viete, celý víkend som usilovne sprechovala, dokonca uvažujem aj o tom, že začnem čítať dáku nemcáreň, Schwester volačo má v poličke (teda nemyslím zrovna Helbiga a Buschu (to je gramatika), tí sú síc u nás v obchode mrte populárny predajný artikel, ale skôr voláku kekecinu, viete, aby som tomu rozumela., né) a ešte sa mi je treba naučiť po španielsky, lebo to je ľahké, chápete. Navyše počúvam teraz stále dokola Danza Kuduro a vytáča ma, že im nerozumiem (ale nebojte, za chvíľu budem vedieť text naspamäť), totiž, ide o to, že Danza Kudura je voláka hymna Luxu a furt to tam všade hrali a všetci na to tancovali (aj my sme sa naučili, je to taká pesnička že ideálna na aerobic podľa mňa) a celá Afrika, no proste taká luxemburská Macarena. Inak akože Afrika okrem toho, že varí príšerne smradľavé jedlá (my tvrdíme, že to boli gazelie rite, ale varili aj dáke fazule ešte a aj tie strašne smrdeli a ešte varia čosi, čo je sušené a cítiť to ako tráva podľa mňa, ale vraj to je voláka kapusta. Tak ja neviem. A bolo jedno, kto varil, furt to smrdelo rovnako; bude v tom nejaké tajomstvo.) - no ale okrem toho, že varia čudnosti, tak mrte tancujú. V sobotu sme sa priplietli na parket (vlastne do práčovne), keď tam hrala dáka africká hudba a všetci čárni dávali, boli do kruhu a jeden sa v strede predvádzal. Európania sa môžu schovať, lebo väčšina z nich nemá ani len rytmus. Akože, ešte menej rytmu než ja, má väčšina chlapov, tým myslím. A ja tancujem iba keď sa nadrbem, veď poznáme sa. Oné. Čo som to?
Totok. Aha. Potom, o pár hodín, tancovala R. v strede a okolo horda lačniacich černochov, chacha. Vrana sa volakde stratila a našli ju až nad ránom niekde za práčkou, o Triss sa ani radšej nezmienim, lebo sa bojím o svoj kurací život, ale rozhodne nerobili nič mravné. Kupodivu Schwester bola najtriezvejšia a najduchaprítomnejšia.
Aby ste vedeli, boli sme aj v Metz (ale tam sa neoplatí nakupovať, v Nemcárni je všetko lacnejšie.) aj v Trieri (to je dobrá Nemcáreň na nákupy!), len Lux sme videli len potme, no proste smola, chápete. Ale som si popiči nakúpila, okrem hambatého prádla, na ktoré som sa hotovala, aj minišaty znepokojivej fialovej farby, ktoré sa vyhŕňajú tým viac, čím viac sa opijete (Ja: "Trčal mi zadok?" Triss: "Iba chvíľu." Ale aby ste vedeli, Triss si nič nepamätá, zato ja si pamätám všetko a ani nemám modriny, iba otlčené zápestie, neviem z čoho. Ešte ma dáky Afričan dodrápal, keď sa po mne sápal, - inak viem, že to bol Afričan, lebo tam boli vtedy samí Afričania - čo je dosť risk, keď ste blond. No oné, popojedem, é, ale ani ne, lebo som zabudla, že čo som to oné, chápeme sa.) a tak podobne a ešte krásny opasok a vôbec.
Aha a zase som mala grcacích nápadníkov, to sú takí, čo vás chcú, aj keď grcáte, teda mne sa to občas stáva z nejakého dôvodu, asi mám neobyčajne pôvabný dáviaci reflex. Tentokrát si jeden vliezol rovno ešte aj do kabínky (pochopiteľne ako slušný opilec som sa odobrala za účelom zbavenia sa obsahu žalúdka na toalety) a zatiaľ čo ja som hádzala jednu za druhou, on mi rozprával, ako som super oblečená (dúfam, že to nebolo vtedy, čo mi trčal ten zadok, ale ak si dobre spomínam, tak nie) a krásna a vôbec. To je presne to, čo chcete počuť pri tyčkovaní, nemám pravdu?
A už sa mi nechce písať ďalej, lebo Schwester aj tak asi už všetko napísala a som smutná sama doma chuderka.
A musím písať nejaký hlúpy výcuc z dákych sutier na štvrtok, jak keby som nemala dosť vlastnej roboty, lebo to za trest kvôli mojim kokotským lenivým spolužiakom, kurva, jak ja k tomu prídem, že ja všetko poctivo čítam a nakoniec musím kvôli niekomu inému, kto nie je schopný si prečítať jeden posratý text, písať výcuce? Neznášam princíp kolektívnej viny. Navyše som tam ani nebola. Pch.
Nevadí. Dúfam, že ste sa tu zabávali obdobne, aj keď o tom silno pochybujem, lebo to bol taký trip, že dovidenia, pán chatár.

Listen to me honey dear

2011-11-17T18:57:00.001+01:00

Sedím si za stolom a si spievam a tancujem a lúskam. Toto je dobrá hudba na hmlistý deň. Aj na iné dni vlastne.
A zabudla som vám ešte povedať, že už mám letenky (letenčičky) na Vianoce - odlietam 27. decembra a vrátim sa 8.januára. 27-ho má drahý narodeniny a ja neviem, čo by ho potešilo, lebo on neni taká hamižná chalibačná sysliaca osoba ako ja a nechce všetko, čo vidí (no dobre, aj ja chcem asi len 30 percent tých vecí, čo vidím, no); hru na x-box, či čo to má za krabicu, si mu kupovať netrúfnem, lebo ja som sa hrala toliko Age of Empires a to už bolo dávno, asi sa to už nenosí. A veci typu stojan na notebook (akože praktické) proste néééé.
Na Silvestra možno pôjdeme dakam na Nemeckú, ale to je ešte hudba budúcnosti...
Zato o sedem dní ideme do Luxu! Dúfam, že Wicky predtým vyluxuje.

Appendix

2011-11-17T17:16:00.001+01:00

S dvomi p, že?
Skoro by som vám zabudla povedať, že som ako jediná z mojej skupiny stredne pokročilých, čo sme na workshope dešifrovali spolu texty, dostala za to áčko, takže sa teším (teškám, ako hovorí Hrdinka, totiž ona hovorím teškám sa ako blška. To viete, zdrobneniny...), lebo už som si odvykla dostávať v škole pozitívne hodnotenia a poslednou dobou ma furt niekto chváli, čo prospieva môjmu egu. (Existuje zdrobnenina pre slovo ego?) A hovorím si, ako dobre, že som išla na jednu z tých ľahkých škôl. Myslím, že tri príspevky na dnes stačia, ale ak ma ešte niečo napadne - aha, jasné, oné, počujte, keďže budem robiť aj prieskum, či výskum, či čo, na tú prácu na angličtinu, ak ste niekedy niekoho pochovali (aj zvieratko), boli by ste takí láskaví a napísali mi, ako? Totiž, či kremáciou, alebo normálne do zeme, alebo rozprášiť, prípadne čo ste vložili do rakvy, ak niečo - modlitebnú knižku, ruženec, nejaké obľúbené predmety? Robili ste v súvislosti s týmto úmrtím ešte niečo, napr. vykropiť byt svätenou vodou, zakryť zrkadlá, zapáliť sviečku, ozaj čokoľvek.
A pre tých, čo nepochovali, chodíte na hroby? Iba na Dušičky, či aj inokedy? Dávate tam kvety, sviečku? Modlíte sa pri hrobe? Dávate za mŕtvych slúžiť zádušnú omšu?
Ak vám napadne ešte niečo, budem veľmi rada, ak mi napíšete do komentárov.
Vďak!

Dodatok

2011-11-17T17:03:00.001+01:00

Ale keď sa to vezme kolem a kolem (si predstavte, že by sme hovorili, že keď sa to zoberie okolo a okolo...), som velice spokojná, ako ten kocúr, čo sa vysral na kanárika, zato zožral pečené kura a k tomu aj smotanovú tortu, čo mala byť ako dezert, lebo tento týždeň som dvakrát telefonovala s drahým, aj keď je poněkud roztržitý, lebo píše dáku seminárku, ale už som zabudla o čom; minule písal o olove (olovo volovo, haha). Ja musím strieskať niečo na angličtinu a som z toho rozladená ako židovské piano po arizácii, lebo tá trúba, čo nás učí, si to predstavuje tak, že v letnom semestri k práci ešte urobíme praktickú časť, totiž výskum a to nám nábožkárom značne zužuje výber tém, keďže väčšina (? si tak myslím) náboženstiev je aj tak už mŕtva a kde tam urbíte výskum? A navyše chce, aby sme to mali voláke kritické, či kerú onú, no ale viete, ako to je, radšej by som písala niečo deskriptívne. Ja som vymyslela, že budem písať o pohrebných rituáloch, na čo sa ona celkom zaradovala a povedala, že nech tam zahrniem viacero náboženstiev, aby to bolo komparatívne, keď už nie kritické, čo vôbec nebol môj plán, lebo tá práca má mať tri strany, no chápete, budem rada, keď tam napracem jedno...každopádne oné, drahý povedal, že mi skontroluje gramatiku. Užitočné mať anglofónneho. Končím, tvoj Fero.

Svet je malý.

2011-11-17T16:53:00.000+01:00

A obéznych ľudí stále viac.

Ale pointa toho, že svet je malý, je v tom, že som zistila, že bývalá spolužiačka môjho drahého sa pozná s oným nemeckým mayológom, ktorý viedol našu prekladateľskú činnosť na workshope.
Haluz, ne? (Slovo haluz už som nepoužila ohromne dlho, takže sa mi žiada ho niekam plesnúť. To je hlina, čo?)
Popojedem. (To by tiež malo mať nejakú skratku, viete, v duchu wtfizmu. Ppj? Ale to znie ako skratka k papaj a k tomu nás netreba pobádať, totiž nás, teda mňa a Pažrošku. Tak Pjd? Ppjd? /pridlhé/ Pjm? Hm...)

Dnes má môj príspevok poněkud informatívny charakter, totiž, ak nezabudnem, čo sa sem chystám napísať, oné, však.
Za prvé, v Artfore majú tento týždeň super zľavu v rámci Študentského týždňa; každú druhú knihu študenti s ISICom dostanú so zľavou 20 percent.
Za druhé, v kníhkupectve Akademia na Štúrovej ulici (rovno vedľa mojej katedry a oproti kaviarni Shtoor) klamú. Včera si tam môj otec kupoval knihu o templároch a keď pri pokladni zdvihol telefón, nablokovali mu aj niečo, čo vôbec nechcel; voláke koledy či kerú onú. Zistili sme to až doma. Takže tam už nenakupujem. (Aj tak mi je to tam nesympatické.)
Toľko ku knihám. Otec sa nasral a povedal, že keby prestal kupovať knihy a začal čítať tie, čo má doma, tak by to ani do smrti nestihol všetko. Ale to súvisí aj s tým, že je to predražené, napríklad nový Sandman stojí 31 éčiek, no uznajte, to kto si kúpi? My nie, už sme sa dohodli, že nech nám to donesie nejaký delegát z Prahy, podobne ako tie kvapky do očí. (Tie ešte do rúk šťastných majiteľov nedorazili, ale už sú vraj kúpené.) A napríklad Martin, teda ako ten spisovateľ, nie ten na bielom koni, a jeho knihy zo série Game of thrones, stojí myslím 27. To je totálne choré. Tam, kde robím, stojí box (ale paperback) so všetkými štyrmi, rsv. piatimi knihami (britské a americké vydanie sa líšia počtom kusov, štrvtý diel je v americkom rozdelený, lebo je strašne hrubý)okolo 30 euro. Okolo tridsať znamená 31, ak si dobre spomínam.
Proste trapas.
Aha.
Inak som dnes bola učiť, potom som varila obedík (sviatočný, lebo je svátek)(nemalo by to potom byť svátekočný? Eh, asi ani ne.), totiž rajčákovú polievčičku, ale s cesnakom a tymiánom (inovácia)(mala byť s bazalkou, ale som ju nenašla v mrazáku, aj keď moja mať tvrdí, že tam niekde je), mrte dobrá bola, z babkinho rajčinového pretlaku, a ako druhý chod (...chodík...schodík...schodok...pohrobok...no, stačí) rizoto, s kukuričkou, hráškom (keby neboli z konzervy a mrazený, určite by tancovali ako zelenina z reklamy na Bonduelle, aha, takto: klik, prípadne tuto klik - najviac ma dostáva krotká karotka), rajčinou, jablkom, slaninkou a syrčekom (aj cibuľa tam vlastne bola), no a potom som ešte vyčistila kávovar octom a potom, no viete, vlastne nie potom, ale teraz, by som mala začať už konečne pracovať na seminárke, ale sa mi čo? Nechce. (Chce sa mi spinkať, prípadne si čítkať knižku The Biology of Religious Behavior, alebo ten článok, čo som vyzískala včera, o podobách jezuliatka v Južnej Amerike - oni majú totiž jezuliatko napr aj vo futbalovom drese, alebo v lekárskom plášti a s aktovkou, no len neviem, či má aj stetoskop - a zrejme to myslia úprimne vážne. Alebo ešte spinkať. Jesť už nie, už aj Pažroška má dosť, lebo sme si dali aj kávu a keksík a to je klinec do rakvy.)

Inak. Značka Durex vypísala súťaž o 1001 kondómov; "Napíš svoj najzaujímavejší, najvtipnejší alebo najtrápnejší zážitok s kondómom a vyhraj iPhone 4 alebo niektoré z 1001 kondómov!" - no, teda ako, s Durexom máme všelikto všelijaké skúsenosti, ale obvykle nič dobrého. Rozhodne nechcem 1001 kondómov Durex, šak...

Ehm. Som rada, že je sviatok, lebo inak by som musela prášiť do školy ráno na 7:30 (Boh vie, že som tam nikdy nebola na čas...) a trčala tam až do večera, lebo štvrtky sú obludne dlhé. Ale vonku je hmlisto (nevidno ani tri veže, až kým nie ste pod nimi, čo je celkom improvement, lebo tri veže sú škaredé jak riť, inak sa to nedá nazvať, toľko ošklivosti sa málokedy vidí) a clivô, a celkom klendra, takže sa na žiadny kultúrny program do mesta nehrniem, hoci v KC Dunaj (To je z druhej strany OD Dunaj tušímže.) sú Plastic People of the Universe a to sa mi celkom pozdáva, lebo oni spievajú aj také, že "Když je dnes člověku dvacet, chce se mu ze všeho zvracet" a to je veľká pravda, lebo mne je tento semester stále na tyčku - ale krčiarovi som sa nepriznala, ešte by ma chcel liečiť. Fuj, mala som dosť, keď ma vyšetroval. A aj tak si myslím, že okrem toho, že mala ho prekypriť, tak to mám aj tak zo stresu a z nedostatku spánku. Niekedy ani nemôžem dýchať, napríklad minule som sa šinula hore Šancovou a pichlo ma v rebrách a nemohla som sa nadýchnuť, ale jaká bola zima, ani som nemohla zastať a navyše som mala jednu tašku na pleci, čo po kabáte skĺzava a druhú igelitku s novými čižmami v ruke a tak som musela ísť ďalej a dýchať plytko a koho niekedy pichlo v rebrách, vie, že je to pekne hnusné.
Viete, už nosím, tielko, tričko, sveter, pančuchy, ponožky, gate, zimné čižmy (som si kúpila také popiči hrubé čierne riekerky, som šťastná prešťastná, lebo teraz mi je zima len na kolená, lebo mi trčia z kabáta a čižmy na ne nedočiahnu), klobúk, rukavice, šál a aj tak mi je zima. Ach. No malo by ma podľa mňa hriať to teplo, čo som absorbovala v lete, keď som sa celý august váľala na Kuchajde, ale neviem, nejako mám pocit, že to nefunguje. Asi sa porúchal dáky spínač. Alebo možno sa to spúšťa až keď je mínus päť, ešte bolo len mínus štyri. Čo vy nato? Nejaké podnetné názory? Či nič ako obvykle? Dúfam, že aj vy si užívate oné, voľno.

Redticket

2011-11-16T00:45:00.000+01:00

Neviem, či to som len ja nejaká preexponovaná, alebo či mi nedostatok sexuálneho vyžitia tlačí na hlavu, ale posúďte sami, nezdá sa vám trochu (aspoň trochu, no!) zvláštne, že mi Austrian ponúka odbavenie pomocou SMS? "Nyní se můžete pohodlně odbavit..."
No...tak ja neviem.
To mi pripomína jednu konverzáciu.

"We get down on the next stop?"
"Don´t get down on the metro! We get off at the next stop."
"Do you want to get off here?"
"..."

Nuž. Myslím, že je čas ísť do postele.

Zubatý

2011-11-13T23:21:00.000+01:00

"Chcete svojím najbližším vytvoriť úsmev na tvári? Doslova? Vyskúšajte bieliace pásiky Crest a Vianoce budú plné krásnych úsmevov!"
Na internete voľakto takto radí ohľadom vianočných darčekov. Viete čo? (Neviete, ale hneď vám to objasním!) Keby sa mi niekto opovážil darovať bieliace pásky na zuby, tak ho tak kopnem do členku, že bude ešte mesiac krívať. To je HROZNÝ nápad na darček. Nikto nechce predsa počuť, že má žlté zuby. (JA ich mám pekné, šak si čistím, ne.) To už by som radšej prijala plyšové zvieratko, alebo, eh, povedzme, čo ja viem, nejakú nevkusnosť šperkového charakteru, aj keď bieliace pásky aspoň môžete urazene hodiť do kýbla, kdežto ak dostanete neočarujúci šperk, musíte sa silene usmiať, radostným tónom poďakovať a aspoň raz si to dať na seba. (Ech.) Lebo nemôžete pokaziť Vánoc ešte aj darcovi. Či? Môžete? No.
Ale mne je vybrať darček strašne ľahké, lebo ja chcem v podstate všetko, ale hlavne peniaze, no ale inak aj bižutériu, oblečenie, knihy, cedečká (heh, keď niekto vie o niečom, čo nemám), šáliky, proste pekné a skladné veci. Chápeme sa. Onehdy som sa bavila s drahým otcom, lebo chceme objednať cez internet jeden koncert Alicea Coopera z terajšieho turné a reku, že keby sa dalo, zároveň by som si objednala aj Kula Shaker album Strangefolk. Podľa rozpačitého výrazu, ktorý nasadil, je mi jasné, čo bude pod stromčekom. (Sa teším, ne.)
V podstate ale viete, to čo fakt chcem, si buď kúpim, alebo vysomrujem dajaký financ od jašterov (to väčšinou na knihy a tak; keďže teraz nečítam nič iné len všakovaké nábožkárske príručky - najnovšie Biology of religious behaviour - fascinujúce, no, neverili by ste, ale je to tak - tak je proces somrácie dosť jednoduchý; jednoducho (hej, viem, že sa to opakuje) tvrdím, že "to potrebujem do školy"), alebo proste je to v hypotetickej rovine dovtedy, kým to už nechcem.
Viete čo? Ani tetovanie nechcem. Teda ako, som voči tomu indiferentná a cítim sa trochu čudne, lebo šecia už majú alebo chcú, teda no, akože, ja sa potom cítim trochu vylúčená z kolektívu, takpovediac ako kolektívny výlučok, heh. No fuj. Popojedem. Som si spomenula, že jedna spolužiačka si chce vyholiť hlavu a čaká, kým babka umrie, lebo podľa jej vlastných slov, prepytujem za výraz (to neni môj), "babku by jeblo". Ech...

No proste ale pointa tohto článku je, že väčšina ľudí, ak sa začne snažiť vymyslieť vám originálny darček, skončí tým, že vám dá niečo, čo by ste nechceli. Sa potom ťažko dvíhajú kútiky. No ale nič. Vlastne, mne zas tak veľa ľudí darček dať nechce.
Anyway. (Haha, hocaká cesta!)
Strávila som víkend na maya writing workshope, čo bolo super a viedol to taký milený Nemec. Teda našu frakciu stredne pokročilých, kam som sa napchala, lebo som nechcela prekladať to isté čo minulý rok, hoci po správnosti som začiatočník. Bolo to fascinujúce (skutočne, všetci fasi boli cinovaný priamo na mieste. No, vtípeček. Nevyšlo, nevadí, ideme ďalej.) a obohacujúce a nahanobila som mrte matrošu, totiž štyri source booky, to akože papiere s fotkami a prepismi textov na keramike, ktoré sme prekladali. Respektíve lúštili. (Ako luštěniny.) Vlastne sme prekladali len také jednoduchšie, napríklad texty na miskách dákych kráľov či vznešených chlapíkov odvoľakial, no napríklad jedna miska bola na čerešňové kakao a iná zase na niečo čerstvé a niečo ovocné a ešte iná na kukuričný nápoj. (Bolo to na nich napísané.)
A tak. Sme lúštili a lúštili, až sa nám mozog zavaril.
Takže som tento víkend zase nič nespravila, ani holý kokot, nuž keďže je pokročilá hodina, derie sa mi na jazyk, respektíve na klávesnicu, že by ma drahý pochválil, lebo zadanej žene neprislúcha holý kokot robiť, no viete...dnes som nejaká vulgárna. Na mňa to tak občas príde. Neviem, asi mám malú slovnú zásobu, oné.
A ešte niečo chcete počuť? No neviem, čo by som vám tak ešte povedala.
Aha. Teším sa už za Schwester do Luxu, síce neviem, ako sa zbalím, ale nejako úsporne, lebo chcem si aj nejaký ten háb zadovážiť.
Ahá! Kúpila som si nové čižmy, zimné. Tešíte sa so mnou, všakže? Sú krásne, čierne a majú zvnútra kožušinku, takže tento rok mi asi ani neodmrznú nohy. Juchuchú!
A zajtra zase do práce. Ach jo...radšej by som mala víkend. Sa teším na štvrtok ako na spásu mojej duše, ale aj viac, lebo na spásu mojej duše sa až tak neteším, lebo viete, to je také trochu vzdialené mojej momentálnej optike, povedzme, no, chápete, je to ako, no čo ja viem, sa v máji tešiť na sánkovačku. No prd, tešíte sa na kúpanie sa v mori! Vykúpanie versus vykúpenie, heh. No nič. Chcete už ísť spať? Tak končím. Vidíme sa nabudúce.
Dobrú nôcku, cicušíky. Či cicušíci?

"Túži vyriešiť všetky filozofické otázky sveta a ešte sa popri tom aj dobre zabaviť,"

2011-11-11T22:22:00.001+01:00

povedala Triss. Neviem, ako to vie.

Zdroj.

Mravoučný

2011-11-09T23:27:00.000+01:00

Môj sexuálny život je ako päťročnica; sotvakedy dôjde k naplneniu, zato ho treba sústavne ferventne plánovať...
Drahý odišiel v utorok nadránom. Všetci sme vyliezli z pelieškov o tretej a pri kuchynskom stole žartovali o závislosti na Livostine - našich obľúbených kvapkách do očí. Livostine spája ľudí z celého sveta. A v Čechách je predajný bez predpisu - čoskoro mi príde nová dávka. Už sa na ňu teším, totiž oči mám ako veverička pičku.
Na poli tumorov - alebo viete čo, o tom nabudúce.

Emergencia

2011-10-30T21:45:00.000+01:00

V mojej skrini je strašne smutno. Voľakto by mal zavolať sanitku. Dnes sme boli v Avione (asi štyri hodiny), ale jediný výsledok je, že som si dala čokoládu (tekutú aj bonbóny, no ja viem, čo už) a dohovorila si stretnutie s kaderníčkou. Takže zajtra obdržím nový strih ofiny a dúfajme, že i komplexné prevzdušnenie zmetáka.
Nejaké návrhy na riešenie stávajúcej situácie?
Viete, potrebujem vyhrať v Športke, lebo sa mi vôbec nechce pracovať. A potrebujem vyhrať veľa. A hneď.

Kudy kam

2011-10-30T02:00:00.000+01:00

Strávila som večer (a kus noci) chatovaním s Hrdinkou a so Spolužiakom. Vysťažovala som sa jednej a rozvinula mrť slovných sračiek s tým druhým, len tak, hore-dole, ako ping-pong. Vrátila sa mi trocha duševnej vyrovnanosti. Ako dobre. Možno aj trochu spokojnosti. Minulý rok sme zvykli telefonovať hoc aj šesť hodín; myslím, že rekord bol okolo ôsmich. Prečo to teraz nejde? Nepáči sa mi to.
Pôvodne som mala ísť so Slepačím výborom na varené víno na intráky. Lenže mi bolo zle. A unaveno. Už mi je lepšie. Unaveno je mi stále rovnako. Som nespokojno-spokojná, neviem, čo viac. Zajtra buď pôjdem na kávu k inému spolužiakovi, alebo budem čítať ďalšie sutry. Podľa nálady. Mám aj články o mysticizme a rozčítanú knižku o šamanizme. Uvidíme.
Zase som trochu schudla. J. mi povedala: "Aká si tenká!" A vraj dobre vyzerám. Nie som zvyknutá na to, aby mi ľudia hovorili, že som štíhla. Obvykle hovoria, že som schudla. Aký pekný háčik. Vážim menej než po Španielsku. Ale ani nemám svaly. Potrebujem nové trekové topánky a batoh. A chcem ísť portugalskou cestou. Končí v meste Porto, ale myslím, že Santiago je neďaleko. Chcem ísť späť do Finisterru. Je tam pár miest, ktoré ešte potrebujem vidieť. Spievajúce kamene, hora bohov. A tak. Mala by som s tým ešte pár rokov vydržať. Ale dá sa to?

Cuz I know, if it´s real, no one else could understand

2011-10-29T21:20:00.000+02:00

Električky majú v sebe niečo osudové. Dôstojne si to šinú v poobedňajšom šere, pomaly, s hukotom a predné svetlá majú docela ako slepé oči. Tak trochu strašidelné. Od prvého novembra budú ešte osudovejšie, už ani chodec na prechode ich neubrzdí. S tou ich dlhou brzdnou bránou.
Mne je to jedno. Na prechode sa vždy poobzerám (skoro vždy)(keď mám starosti, serem na to, či ma niečo zrazí), až potom prejdem.
Do jednej som nastúpila. Páchla ako moč a hniloba (taká tá ľudská) a to sa hodilo k mojim čiernym myšlienkam. Napriek tomu na mňa z toho prišla ľahká nevoľnosť.
Pridružila sa k tej psychickej (nevoľnosti, víme).
Vzťahy na diaľku sú na kokot. Neviem, čo všetko ešte vydržím. Každý deň mi je do plaču. Cítim sa ako chudera. Niekedy mám pocit, že to ani nemá cenu, takto s niekým byť a vlastne ani nebyť.
Včera som si uvedomila (so značnou dávkou zahanbenia), že vôbec netúžim, čo netúžim, ale ani nechcem ísť študovať do zahraničia. Mám rada Kodaň aj toho jedného jej obyvateľa, za ktorým sa sústavne vláčim, ale to je všetko. Mne je u nás dobre; mám rada našu katedru, prednášky ma bavia a nemyslím si, že je dobrý nápad trepať sa tam a drieť ako kôň kvôli niečomu, po čom vlastne vôbec netúžim. Len kvôli chlapovi. Ja nie som ani Hrdinka, ani Tá Druhá, aby som sa obetovala a potom to prezentovala ako svoju cnosť, prípadne sa vyhlásila za korunovanú piču a upadla do nikdy nekončiacej depresie. (Ejhle, blogger editor pozná slovo piča, no toto...)
Minule sme sa pohádali ohľadom zariaďovania spoločného životného priestoru. (Mne sa nepáči mať na stene Simpsonovcov a iné kreslené takzvane "vtipné" zverstvá a on, nuž, mám pocit, že nezdieľa môj pocit, že na stenách majú byť obrázky rockových kapiel, prípadne psychedelické obrazy ako u nás doma. Ani Alicea v spálni nechce. To chápem, ja tam zase nechcem Homera. Uch.)
A tak sa trápim, ani sama neviem prečo. Nedáva to ostatne veľký zmysel. Nerozumiem jemu a nerozumiem sebe. Jediné, čomu začínam trochu rozumieť, sú moje študijné materiály. (Matroš, heh.) Aj to len tak trochu.
Túžim po albume Strangefolk. A chcem tričko s tým obrázkom, lebo ja som večný materialista a posúďte sami, nie je to skvelý obrázok? (Myslím, že keď trochu naškrabem pár euro, dám si také vyrobiť.)
Túžim po tme a tichu.
Túžim po spánku.
Túžim po vyvanutí.

Krúžkovica

2011-10-28T23:45:00.001+02:00

"Ako sa voláš?"
"K..."
"Hovno na palici!"

WTF, že pýtam sa já?

Včera som zase prišla domov dnes. Dala som si len tri pivá a bola som celkom v náladičke, akurát mi dnes bolo príšerne zle. Drahý otec ma poľutoval a ozrejmil, že dve štrnástky sú ekvivalent ôsmich dvanástok. Ja som osem dvanástok nevypila ani v najdivokejších snoch. (Nemám porátaný pivný limit, lebo z piva mi je vždy zle, ale čo mám robiť, keď som chudobná ako kostolná myš, prípadne akékoľvek iné kostolné zvieratko...mám iba limit na tvrdé, totiž po siedmom zvraciam.) Z ekonomických dôvodov je však táto myšlienka veľmi podnetná.
Krúžkovica bola super, lebo prišli všelijakí vyslúžilí religionisti a tak hoci moji spolužiaci sa v súlade so svojím nepekným zvykom odtafáriť sa domov najneskôr o dvanástej odpratali, bolo s kým sedieť do rána bieleho. Išla som spať o šiestej.

Cez víkend by sme ešte mali ísť zapiť duše, ale larvy sa tvária, že chcú ísť na kultúru, poněvač je v opere Faust za euro. Možno aj na dáky hrob pôjdeme, ale nikto nič nehovorí, tak neviem, aké majú ostatní rodinní príslušníci plány ohľadom masovej akcie na ~~masových~~ hroboch.
Moja spolužiačka vyhlásila, že dušičky sú ideálny sviatok pre starých ľudí, lebo aj majú chvíľu čo robiť, aj si obzrú, do čoho idú.
V tomto meditatívnom duchu sa s vami lúčim, priatelia. Využite čas sviatkov na zamyslenie sa nad pominuteľnosťou. Ja sa idem naspäť do zajebišťa.

Nič sa nebojte

2011-10-27T00:09:00.001+02:00

Dnes som bola na krčnom. Ešte teraz sa cítim, ako keby som prehltla sklenenku. Keď vám niekto bude tvrdiť, že streknutie lidokaínu do vášho krku uľahčí vyšetrenie, neverte mu. Všeličo mi už všelikto strekol do krku, ale nič hnusnejšieho som ešte v hrdle nemala. (Chcete aj detaily? No prosím. Skoro som sa zadrhla, lebo doktorko sa mi hrabal v krku, ťahal ma za jazyk a mňa len napínalo a kašľala som a drhla sa tam a on ne a ne vidieť ten nosohltan, či čo tam hľadal, no proste bordel na kolečkách, bolo ma vraj počuť až na chodbu. Potom povedal, že bez toho streknutia to nepôjde. Mala som čo robiť, aby som si nezačala predstavovať hentoho doktora výstrek, bol to taký postarší tučko, no a viete ako to je, keď vám začnú navrhovať, že vám niečo streknú do krku...hrôza. Tiež na kolečkách.) Tak som dostala sprej rovno do krku a myslela som, že sa zadrhnem, lebo keď si necítite vnútro hrdla, je to veru pekne odporné, necítite, ako prehĺtate, ani ako dýchate, čistá panika. Ja mám problém už keď mi strčia do papule tú drevenú paličku, tak si asi viete predstaviť ten cirkus. (Ó áno, Cirkus Aleš je v porovnaní so mnou šuviks, aj napriek pavilónu šeliem. Či to je vlastne zoo. No nič, každopádne.)
Keď doktorko videl, že s tým lidokaínom je to ešte horšie než bez, začal splietať, že mi dá diazepam. (Či diazepan to je?)
Viete, ja si myslím, že doktor, ktorý mi nezvládne pozrieť do krku bez sedatív, je proste neschopný doktor. Na nosno-krčnom som predsa nebola po prvý raz.
Môj tumor ani len nenahmatal. No dostala som odporučenku na vyšetrenie štítnej žľazy, lymfatických uzlín a slinných žliaz. Juchú späť na onkológiu budúcu stredu. Ale aspoň sme na stredu dostali katedrové voľno, takže nezmeškám kresťanské mníšstvo a spiritualitu, to by mi bolo ľúto.
Inak čo? No...viete čo, vďaka bohu za matku, čo vám v núdzi najvyššej požičia kabelku. (To je iba taká vsuvka.)
Minule sme spolu sedeli na tej onkológii a ona tak kuká na mňa a hovorí; nemáš ty nejaké opĺznuté vlasy? To len moja matka môže. (Nebojte sa, nemám opĺznuté vlasy, len mám rozštiepené končeky. Ale už som na ne vyplytvala polovičku drahej matkinho olejíčka na vlasy a vyzerajú omnoho lepšie!)(Aj toto bola iba vsuvka. Môžete si ju, ehm, niekam vsunúť. Ale neviem kam. Za klobúk?)
Pamätáte si na sklenenky? Či vy ste nemali? My sme mali voľakedy sklenené guličky, priezračné s takými modrými, zelenými, žltými a inými dúhami vo vnútri. Prekrásne. Kto vie, kam sa podeli. Najcennejšia sklenenka bola taká číro zelená, niečo ako od pivovej fľaše, taká zelená, ale trochu svetlejšia.
V živote som sa s nimi nehrala, ale syslenie mám v povahe už od detstva.
Aha. Ešte to som chcela. Rozmýšľam, že čo by som chcela aby mi dali do hrobu. Modlitebnú knižku asi ne, ale nejaké dobré knihy zase áno, šak nech sa na večnosti nenudím. Napríklad zobrané Gaimanove dielo by som chcela do svojho hrobčeku. Prípadne by mi mohli nosiť knihy na hrob tak, ako južní Slovania nosia svojim mŕtvym na hrob chlast. Aj chlast by mi mohli nosiť. Veď čo už tam. Možno je na večnosti super párty a vstupné je fľaša. Tak nech ma radšej pochovajú aj s nejakou absolutkou, pre istotu.
Aha a na playlist na pohreb neslobodno zabudnúť I love the dead.
A inak asi nič nové. Zajtra vstávam o šiestej či kedy, picne ma ráno. Tak dobrú.

Novinky z tumorárne a iné lahôdky

2011-10-22T15:07:00.001+02:00

Vo štvrtok sme boli vo Viedni na Aliceovi, čo mi vynieslo dve nové brnkátka do relikviáru. Podali mi ich priamo do ruky. Samozrejme som tam bola najkrajšia a v prvej rade, ono ale medzi hentakými fanúšikmi nie je zas také ťažké byť najkrajšia. Vy viete dobre. Ale o tom potom.
Týmto (hej, tuto týmto =>) oficiálne vyhlasujem súťaž na meno pre môj tumor, lebo je to hanba, že žiadne ešte nemá, hoci utešene rastie (už má asi tri a pol centimetra). A aby mu nebolo smutno, mám aj nový, na krku. Teraz sa aspoň má s kým baviť. Pre inšpiráciu kliknite tu. Mohol by sa napríklad volať Klement, znamená to "mierny" a to je pre tumor vhodné. V stredu mám rendez-vous (čítať rande vu, prosím vás!) s onkológom na krčnom a termín najbližšieho ultrazvuku sa presunul z mája na február (dobre, v máji nemám čas), ale moja drahá matka lobuje za to, aby som si to nechala vyrezať už pred Vianocami (Hm. V novembri nemám čas.) a cez Vianoce sa "zotavila", tak neviem. Tiež rozvíja teórie o tom, že by bolo najlepšie nechať obe tie veci vyrezať na jeden záťah, lebo ako vieme, aj ona je expert na dobrú organizáciu času. Ale ja si tak myslím, že krčné a prsné tumory predsa asi nevyrezávajú tí istí ľudia. Či? Operácia sa robí v celkovej anestéze (íha) a v nemocnici by som bola asi tak tri-štyri dni (myslím, že ma vyšupujú tak rýchlo, ako len budú môcť, lebo nemajú miesto. Možno ma budú operovať na chodbe...a zotavovať sa budem v kumbále na metly...) aha, a objednáva sa tak na mesiac dva dopredu. Keby som dostala termín po konci semestra, bolo by to celkom ideálne. Ale keď sa s nimi tak ťažko dohaduje a ja budem mať predtermínov jak nasratých...tumory sú niečo, čo sa veľmi ťažko zlaďuje s bežným životom, hlavne preto, že doktori majú pocit, že máte hodiť za hlavu všetko ostatné a obvykle vám vyberú termín vyšetrenia či operácie presne vtedy, keď plánujete byť v zahraničí. Napríklad ten môj slávny februárový ultrazvuk, čo mal byť v máji, mi pôvodne chceli dať na 2. január (no uznajte, že to sa predsa nedá) a ja už som mala dobre nervy v kýbli, takže som sa tam skoro rozplakala - moja drahá matka mi našťastie ukecala termín na 9.februára. Druhého januára vôbec neplánujem byť na Slovensku, mienim ísť medzi svátkami do Dánska. Ale teraz nemám peniaze na letenky, tak neviem, že čo budeme robiť.
Pozitívom je, že keďže sa zúfalo potrebujem sústrediť na niečo iné, všetok voľný čas trávim štúdiom všelijakých buddhistických psaníčok. Very good, very nice. Začínam tomu buddhizmu prichádzať na chuť.
Minule som dospela k záveru, že vlastne nemám žiadny konkrétny strach vo svojom žití, chápete, také na spôsob "bojím sa výšok / pavúkov / klaunov" atď. - no tak to bol omyl. Bojím sa rakoviny. Aby ste ma správne chápali, nebojím sa smrti. Smrť je podľa mňa celkom fajn, vylučuje sa vtedy plno endorfínov a človek má od všetkého konečne pokoj. Ale predstava, že ~~budem musieť~~ by som musela žrať milión liekov, grcať, kade chodím, oplešatieť (!!!), nechať si urezať prsník a znášať červené uslzené oči príbuzných, stíšené hlasy a reči o zdraví - no, thanks. Bez vlasov by som vôbec nevyzerala pekne. Navyše mám na hlave materské znamienko, ktoré rozhodne nie je znamienkom krásy a vlasy ho celkom dobre kryjú, chápeme sa. Drahý tvrdí, že by sme mi našli peknú parochňu (fuj) alebo pekný klobúk. Fuj. Pekný klobúk už mám, teda mám ich niekoľko a rozhodne s vlasmi vyzerajú lepšie než bez. Čím sa dostávam k tomu, že musím zájsť kaderníčke, lebo moje konce (už to ani nejde nazvať končeky) sú v alarmujúcom stave. (Fuj, fakt hnusné.)
Viete, včera som kvôli tumoru preplakala všetok voľný čas, takže teraz o tom môžem ironicky glosovať. Dúfam, že som vás dojala natoľko, že mi aspoň komentár necháte.

Stín stíhá stín

2011-10-15T21:33:00.002+02:00

Viete čo? Mám teplotu. A viete čo som dnes robila? Čítala si ľúbostné listy Pierra Abélarda s tou jeho kočkou Heloise. Cítila som sa pri tom nepatrične, lebo to sa nepatrí, hrabať sa v cudzej korešpondencii, ale čo mám robiť, žiadne filozofické dielo som nezohnala a všeobecne to, čo som zohnala, sú dosť kusé informácie. Takže svoju seminárku napracem detailami o Abélardovej kastrácii a ohováračkách, ktoré naposledy niekoho zaujímali koncom 12-teho storočia. To nie je žart, Abélard fakt žil v dvanástom storočí. A nikto okrem Heloise ho nemal rád, no čím to asi bude. Podľa mňa preto, lebo bol neznesiteľne namyslený, teda aspoň predtým, než ho vykastrovali. Potom začal byť velice pokorný a žil ako pustovník, ale aj tak si o sebe myslel, že je najsamfasa na celom svete.
No nevadí, popojedem. Včera som povedala svojej šéfke, že tu zase pol storočia v novembri nebudem. Netvárila sa, že ma chce vyhodiť. Vlastne sa tvárila, že som jej jediný schopný brigádnik. (Veď sa aj patrične snažím robiť dobrý dojem, né? Sa mi tam velice páči.)
V škole ma tiež pochválili, aj keď asi neveľmi zaslúžene, ale aj tak si myslím, že pánovi H. sa asi zas tak často nestáva, že by sa ho niekto vypytoval na všelijaké detaily ohľadom buddhizmu. No viete, mala som slinu. A navyše on je asi rád za akýkoľvek prejav záujmu či znalosti, asi ako ja - skáčem meter dvadsať, keď moji žiaci zvládnu preložiť, čo robili cez víkend. (no nemyslite si, to, že sa ich to pýtate každý pondelok, vôbec neznamená, že si to zapamätajú...teda akože hej, ale trvá to storočia.)
Ešte som dnes telefonovala s drahým, ktorý si kúpil voláky nový pedál a je strašne nadšený, lebo to je nejaké mrte popiči, lebo sa tým dá regulovať hlasitosť. Gitary akože. Neviem sa dočkať, kedy už len dójde, lebo sa pôjdeme aj s kurníkom spolu ožrať, na čo ostatne všetci čakajú už rok, takže si budem môcť zo zoznamu povinností odškrtnúť zoznámiť svojho priateľa so svojimi trhlými kamoškami. Tak. A všetci budú šťastní. No. Keď sme prebrali pedál a moje dojmy ohľadom dvoch koncertov, ktoré som tento týždeň stihla (Rick Wakeman a mám autogram aj spoločnú fotku, keby ste nevedeli, a Uriah Heep, ale s tými som sa odfotila už minule a tentokrát som nechytila nič, zato tam bola zima jak v riti a niekto tam poblíž nás stále prdel, akože, no fuj. Ale atmosféra /keď zrovna nebola otrávená nejakou vajcovkou/ bola super. Aj predkapela bola dobrá, normálne že regulérne hrali hudbu a ne škrípavé pazvuky. Volali sa Progres.), nejakým nedopatrením sme prešli na tému Izrael a Palestína a to je akurát tak na depresiu, ja neviem, prečo my vždy skončíme pri moslimoch alebo Židoch, ale akože musíme s tým prestať, aj tak je celý Blízky Východ banda pošukov a jedno, akého sú vyznania...oni mali vrchol svojej kultúry v stredoveku totiž, keď po Európe behali nemytí barbari. Och, chvalabohu za dnešný prístup k hygiene.
A vlastne:
   Já
    dnes
                 mám vanu plnou fialek...

Si užite nedeľôčku, určite ste išli všetci chlastať bezo mňa. Ale mne sa aj tak nechce, radšej idem dočítať tie Abélardove plky.

Nehybnosť

2011-10-09T17:53:00.000+02:00

Poznáte to, ako sa bez vetra ani hlísta nepohne. Môj pracovný priestor na stole je ako hordou Hunov obliehaný študijnou literatúrou a haldou sprostostí. Počítač je jediné výhrevné teleso v tejto miestnosti.
Vytiahli sme z postele svetre, pulóvriky a tričká s dlhým rukávom a na zimu odložili ľahké blúzky, tielka, letné šaty a sandále.
Včerajšok bol útrpný. Bolel ma celý človek, susedia trieskali do základov domu kladivami, lebo volačo opravujú a prestali len okolo obeda asi na trištvrte hodinku. A potom odznova. Samozrejme, že som nenapísala ani čiarku z referátu, ktorý mám na stredu. Musím to spískať dnes, potom nebude čas. Zajtra je v SND Rick Wakeman a v utorok sa vrátim z práce až o deviatej.
Včera sme kúpili letenky - novembrové. Október odsýpa rýchlo, pred sebou mám dve seminárky a štyri koncerty a veľa, veľa práce. November tu bude čo nevidieť. Mala by som sa rozhodnúť, kde budem na Vianoce. Schwester lobuje, aby som bola doma. Napokon zrejme aj tak príde z Luxemburgu. Medzitým ešte musíme stihnúť navštíviť my ju, netuším kedy. Nech sa rozhodnú baby a ja sa nejak zariadim.
Na druhej strane by som mohla mať tri týždne v Kodani. Minulý rok som sa vrátila tesne pred Vianocami a z toho mi bolo akurát tak smutno. Tento rok zvažujem, že odídem po Vianociach. 25.december sa javí ako príhodný dátum. Široká rodina to bezo mňa prežije. Stihla by som rodinný Štedrý večer a pár dní so Schwester. Bolo by to vhodnejšie aj z hľadiska pracovného. Reakcia mojej šéfky na to, že by som sa odpratala na tri týždne, je otázna, a mne sa v mojej novej práci páči a nerada by som o ňu prišla. Bolo by dobre kúpiť letenky čím skôr, ale či ja kradnem? Ešte musím vyčleniť nejaké fondy na Luxemburg. Bohužiaľ, mňa z nejakého dôvodu nepodporuje EU ani žiadna charita. Kde sa dá požiadať o príspevok pre mladých beznádejne zamilovaných ľudí?
Počúvam Amandu Palmer a tlachám do virtuálneho sveta. Skoro ako do vetra.
Prší a je šedivo. Všetko je pominuteľné (chvalabohu). Pri stole mám otvorený kufor, šaty z neho vyhřeznuté ako vnútornosti, od minulého utorka akosi nebol čas čisté spratať do skrine. Okolo sa povaľuje zo päť kabeliek.
Viete čo si myslím? Že na vzhľade záleží. Moje skúsenosti to potvrdzujú.

Momentálne sa na viac nezmôžem

2011-10-08T14:40:00.000+02:00

Facebook na dnes: vyskočili na mňa obrázky kaktusov (čo mi dopomohlo k uvedomeniu, že fakt nemám rada kaktusy) a holého zadku nejakej supersexy slečny (hm...no...k tomu môžem dodať, že to bol dosť veľký zadok)(ešte dobre, že si na svoj zadok nedovidím) a potom už nič, čo by stálo za zmienku.
Teda, ešte toto, to zrejme oceníte:

Učitel dal žiačkam napísať 3 diela od Shakespeara.
Pozrie jednej žiačke do poznámok a tam vidí čísla 10cm, 15cm, 20cm a 30cm. Učitel sa jej pýta, čo to znamená.
"No 10cm to je Veľa kriku pre nič, 15cm to je Sen noci svetojánskej, a 20cm, Skrotenie zlej ženy."
Na to sa učitel opýta: "A čo tých 30cm?"
"To už je od Jana Nerudu, Kam s ním?"

A:

Učiteľka v škole hovorí deťom:
- Tak, detičky! Každý z vás dnes namaľuje obrázok, ktorý nejako súvisí s hudbou Ludwiga van Beethovena.
Detičky maľujú a učiteľka sa začne prechádzať pomedzi lavice.
- Janko, čo to maľuješ?
- Ja maľujem peknú smutnú jesennú krajinku, pretože sa mi páči Patetická symfónia.
- A ty, Marienka, čože to maľuješ?
- Ja maľujem mesiačik, lebo mi učarovala Sonáta mesačného svitu.
V zadnej lavici sa malý Móric snaží a cez celý výkres kreslí obrovský penis. Učiteľka sa zhrozí:
- Móric! Dobre vidím? Ty si nakreslil penis?
- Hej… to je Pre Elišku!

Čo dodať.

Táto je o nás

2011-10-06T22:45:00.000+02:00

Všetci samozrejme vieme, kto je to my.
(Je príjemné byť my.)
...
We'll start to talk when she borrows my pen
...

Túto mám od drahého.

Postrehy

2011-10-06T22:32:00.001+02:00

1. Dnes som spala štyri hodiny. Nemám ani triašku, ani zuby mi necvakajú, ani mi nepadajú veci; mám len oči ako veverička pičku a narážam do vecí okolo. Troška mi haprujú coordination skills. A tak uvažujem: že by som si už zase zvykla nespať? No poteš Pánboh.
2. Na Obchodnej opäť otvorili Lacné knihy. To je dobre, lebo ja som chudobná a tam sa všeličo nájde. Napríklad latinský slovník za päť euro. Taký malý, český, ale zato je v červenej väzbe s peknými písmenkami, no...a aj tak som žiadny iný nevidela. Tiež majú Hrbkov preklad Koránu (v hnusnej zelenej väzbe), ale ten už mám (ne že by som ho už prečítala - vlastne som si prečítala len úvod a aj tak ma najviac zaujímali predislamské náboženstvá arabských kmeňov) a dobrú knihu o Templároch (ktorú už tiež mám, zato viem, že je dobrá, aj keď si z nej nič nepamätám, no fakt, nič nič) a ešte jednu knihu, ktorú mi kedysi udrbal, komu som ju v dobrej vôli požičala (bohužiaľ neviem kto bol ten hriešnik, nikto sa nechce priznať) - tiež v pozoruhodne hnusnom obale. Kto vymýšľa tie obálky? Jehovisti? Aštar Šeran? Alebo kto?
3. Kúpila som si krásnu novú červenú predraženú nekvalitnú kabelku. No, možno menej nekvalitnú, než tá, čo sa mi pred pár dňami roztrhla. Dúfajme. Lenže mne sa aj tak všetko omrzí skôr, než sa to stihne pokaziť.
4. Latinčina je ťažká. Našťastie však niekto nascannoval skriptá a tak to nemusím robiť ja - z čoho sa úprimne teším. Dnes cez pauzu som sa učila prvú deklináciu, sotva si pamätám pádové otázky. Prekladanie textov mi ide o čosi lepšie. Pred latinčinou som mala Kaukaz a Irán. Skoro mi odpadla ruka. Vedeli ste, že jestvuje niečo ako horskí Židia? V skutočnosti žijú na rovine. A Asýrčania nevymreli. (Plno prekvapení.) Budúci týždeň miesto Kaukazu pekne pôjdem na prednášku o Delfskej veštiarni a kognitívnych vedách. Už zase som zabudla, čo sú to kognitívne vedy, ale zjavne sú tým českí religionisti posadnutí, lebo s tým furt niečo ondia. Tak trochu dúfa,. že si to po tej prednáške zapamätám.
5. Kúpila som si Luskáčika za 79 centov. Ne na orechy, cédéčko, viete, to od Čajkovského. Nahral to voláky orchester v Tbilisi.
6. Zase som zabudla zavolať do tumorárne. Sakra.
7. Zajtra idem učiť, potom na prednášku, potom mám čas na obed (tento semester mám vždy pauzu na obed! Juch!) a potom idem pracovať, ale celkom sa teším, lebo v kníhkupectve sa mi páči, aj keď makám jak fretka. Večer idem von. Normálne že von. Ani neviem celkom, že čo s tým, lebo už som tak dlho nebola kultúrne chlastať, že ani neviem, ako sa to robí. Našťastie príde aj Triss a ona je takmer alkoholik, tudíž spoľahlivý tútor.
8. Buddha bol príšerne ukecaný chlap. čítala som voláku sútru a kým sa ten chlap vymáčkne, stihne o päť krát zopakovať to isté. No fakt. Sútry si libujú v užívaní tých istých formulácií stále dokolečka dokola, okolo stola la la...pamätáte si na Peška? Toho, čo koho buchne, ten je kokot? Či ako to bolo?

Zo života za pekného počasia

2011-10-05T22:59:00.001+02:00

Sedeli sme v Christianshavn-e, bolo tam miesto presne pre nás. Pod nohami voda, v ruke plechovka Carlsbergu (alebo Tuborgu?), farebné domy, lodičky, mačacie hlavy a všade okolo ľudia. Dáni majú dokonalú kultúru vysedávania s pivom pri vode. Niekedy aj grilujú. Len tak, na trávičke na promenáde. Okolo pochodujú plastic gangs people a zbierajú plechovky a fľaše. Vraj je to celkom biznis. Keď niekto zbiera fľaše v cudzom revíri, aj sa strieľa.

Prechádzali sme sa v centre, v turistickom okruhu. Každých pár metrov nejaký pouličný umelec v neznámom štádiu opitosti fidliká na gitaru, harmoniku, klavír, väčšina do toho aj precítene zavýja. Indiáni fidlikajú na úrovni, s reprákmi a perím na hlave. Yul Anderson, tučný černoch, ktorého plagáty sú vylepené po celom meste (dbá na marketing), hrá na ozajstné piano rovno pod vežou, ktorú dakedy dávno dal postaviť Christian IV: Niekedy hrá aj na elektrickú gitaru, teda aspoň tak to stojí na plagátoch: Jimmy Hendrix Experience. Keď budem v Kodani nabudúce, bude už na pouličných umelcov príliš zima. Škoda. Toho Hendrixa by sme si vypočuli.
Piknikovali sme na cintoríne v Norrebro (ak sa to tak píše, lebo číta sa to inak) a potom (inak som nedala) sme sa odfotili s hrobom H.C. Andersona a aj Sorena Kierkegaarda (neviem síce, čo vymyslel, ale Kierkegaard znamená cintorín. Dobré, nie?) a kým sme sa dopravili (výnimočne autobusom) do Christianie, bola tma tmúca. Christiania oslavovala 40-te narodeniny; všade boli vlajočky (pískala som a drahý mi jednu vypýtal - takže mám jednu takú trochu väčšiu a za hrsť krpatých. No hej, syslí reflex.) a rozvoniavala tráva, ktorú predávajú vo všetkých tvaroch a formách. Hrala hudba, aká sa mi nepáči, svietili farebné svetlá (najviac sa mi páčili také zelené bodky - v stave miernej pripitosti sa mi totiž ráta, keď po mne chodia zelené bodky, no ja neviem prečo, nepýtajte sa), ani neviem, kedy sa mi stalo, že zvládam také množstvá piva. "Nemám rada pivo" zvykla byť moja silná devíza. V ten večer sme stihli záverečnú ešte v troch baroch.

Spali sme, pozerali film, zase spali...

Ležali sme na tej jeho polorozpadnutej gaučoposteli a pozerali nejaký zombie seriál. Taký ten, kde je našedivelé svetlo, lebo šak mŕtvoly a atmosféra a tak. Čo sa mňa týka, viac som otravovala než pozerala, lebo som nepočúvala a teda nerozumela. A navyše som mala takú tú náladu, keď vás proste baví sa každých päť minút pýtať na veci, čo sú každému jasné, z čírej roztopaše. Potom som mala záchvat smiechu, ani neviem prečo.
Ale v tom seriáli - bol to taký nejaký novší - bol samozrejme jeden čierny, jeden žltý a jeden rasista (áno, boli sme svedkami vyhroteného konfliktu medzi čiernym a rasistom a rasista zostal trčať pripútaný na streche domu a podľa mňa ho medzičasom niečo zožralo, no lebo...proste ponaučenie.) a ostatní bieli. Čudné. Skonštatovali sme, že Aziati sú vždy strašne smart. Už ste stretli nejakého, čo by bol blbý? Ako to, že nie?
Niekoľko hodín po tom sme sa lúčili na letisku. Kúpil mi kindervajco a nanuk. V októbri, ale len v tričku a mikine na lavičke pred letiskom, s luxusným výhľadom na parkovisko.
V utorok je letisko prázdne a tiché. Lietadlo odišlo na sekundu presne a pristálo o minútu skôr. Batožina bola na páse rýchlejšie než inokedy.
V Arrival hall plno taxikárov a ľudí s ceduľkami a v oblekoch.
Vitám v realite. Najbližší Skype call v nedohľadne. Je mi clivo.

Vtípeček

2011-09-24T16:21:00.001+02:00

Absolvent matematické fakulty se ptá: "Proč to funguje?"
Absolvent přírodních věd se ptá: "Jak to funguje?"
Absolvent fakulty strojního inženýrství se ptá: "Jak by se to dalo vyrobit?"
Absolvent ekonomické fakulty se ptá: "Kolik by to stálo?"
Absolvent filozofické fakulty se ptá: "S hořčicí nebo kečupem?"

Tak, to by bol facebookový vtip na dnes. Inak, ten Vivaldi je celkom cool.

Highlights - Lowlights

2011-09-24T16:04:00.001+02:00

Vyhodila som behom posledných desiatich minút zo svojho stola dva pavúky. To čo im je? Čo sa tu ondia okolo môjho počítača? (mimojazdom, čo sa robí so špinavou klávesnicou? Vysávanie nepomáha a keď ju vyhodím z okna, nebudem mať na čom písať.) Čo ak tie pavúky dostanú z toho žiarenia rakovinu, alebo nedajbože zmutujú a potom ma zožerú...fuj. To je horšie, než byť ohlodaná vlčiakom a la Bridgit Jones. Mám dosť starostí so svojím vlastným tumoráriom (sakra! Už zase som tam zabudla zavolať...) a ne že ešte zvieratá sa mi sem nasťahujú...nijako extra neholdujem jeseni, lebo všetka háveď leze do baráku. No nič. Možno by pomohlo trochu tu upratať, ostatne, kto má žiť v takomto bordeli?

No lenže, keď sa do toho pustím, zase zabijem celé popoludnie. Miesto toho by som si radšej mala vybrať fotky na vyvolanie - volačo zo stužkovej, volačo zo Santiaga, volačo z Kodane, volačo z Rumunska...lenže s tým tiež strávim storočia. Teraz sa mi nechce rojčiť nad fotkami.

Dnes sme mali halušky. Drahá matka sa hecla. Potom odišla na nejakú brigádu miestneho občianskeho združenia - povedala "Oblečiem sa tak, aby nikomu ani náhodou nenapadlo mi strčiť do rúk hrable, alebo čo - nech je jasné, že moja práca tam je duchovná." - a mne tu ešte zostali nalúpané jebká na koláč. Koláč nebude, nemám chuť, bude naša verzia piškótovo-šľahačkovej torty. Tá sa robí tak, že do misy rozprestriete piškóty, na to nadrbete postrúhané jebká (môžete ich aj uvariť a dať do nich trocha cukru, ak sú moc kyslé ´lebo čo - aj škoricu tam kludne drbnite. A hrozienka, ale namočte ich do rumu, nech to má úroveň.) a celé to zakryjete šlahačkou a posypete kakaom. Alebo čokoládou, ak sa vám chce patlať so sekaním alebo strúhaním. My tam dávame Granko a ešte sa nikto nesťažoval. No. Za normálnych okolností by ste potom mali tú tortu z misky vyklopiť, ale kto to kedy videl, teda vlastne, ja som to videla, keď to raz na rodinnú žúrku doniesla jedna z našich sto tiet (né, ne tá hypochondrická. Tá sa vyhádže už z pomyslenia na škoricu a jablká...božechráň), ale o to nejde, ja to aj tak radšej vyžieram z misky a okrem toho si myslím, že by sa to celé rozkväclo a to nikto nechce. (A kto by sa s tým babral.)

Co tam máš dál? Aha. Prihlásila som sa na latinčinu. Prvá hodina bola ťažká pohodka, šecky slová poznám z francúzštiny - inak je nás tam jak hadov, 36 či koľko, proste plná riť prekladateľov-tlmočníkov, taliančinárov, francúzštinárov, španielčinárov a muzikológov, ktorí to majú povinné. Iba ja tam sama samička nábožkárka, lebo moji spolužiaci sú hnilí sa učiť latinu, lenže ja súdim, že pramenný jazyk treba a latinčina patrí k všeobecnému vzdelaniu (minimálne do 19.teho storočia patrila) a môže sa mi ešte niekedy hodiť. A vôbec, ja som Miazga otec. Akurvát sa hrozím chvíle, kedy začneme skloňovať a časovať, lebo viete, mne nešlo skloňovanie ani v nemčine a tí majú iba štyri pády, a priehrštie ~~predkožiek~~ predložiek k tomu. Tak trochu sa spolieham na to, že som aj tak šikovnejšia (minimálne na jazyky) než ostatní ľudia. Plus hentie chúďatá to majú povinné, kdežto ja iba výberové, takže odtiaľ pramení môj entuziazmus sedieť tam do pol ôsmej večer. Keby som to mala povinné, pičovala by som jak chorá vrana. Jeden spolužiak sa prihlásil na bohosloveckej fakulte na gréčtinu (akože ne dnešnú, ale novozákonnú, takzvanú koiné, chápeme sa) a majú to trikrát týždenne, chápete to? Ja sa ešte chystám naučiť sa po španielsky (to je lahké, aj tak polke rozumiem už teraz), po rusky (väčšina zdrojov k Slovanom je po rusky - a nielen k Slovanom, ale aj k šamanizmu, verili by ste? No ale vy aj tak veríte šeckému, čo vám navykladám, lebo veď ja neklamem, ne?)(Akože, víme, ja neklamem skoro nikdy, lebo oné, aj tak si neviem zapamätať, čo som komu kedy tvrdila a potom v tom mám chaos. A to tiež nikto nechce.) a po dánsky (to dá rozum). To tak pre začiatok. Ešte uvažujem, že by som si trochu zopakovala nemčinu, len nechce sa mi platiť niekomu, aby ma doučoval, lebo som lakomá, vieme. A navyše nemám čas.
A vôbec, nemčina je HROZNE ťažká. Jak dve hrozná, proste hrozne hrozná. Spomínate si na tú bájku o líštičke a hrozn(ov)om viniči? Tento článok sa za chvíľu zmení na voláky ovocinársky cyklus, ´lebo čo. A pamätáte si na ten vtip, že "Potvory hrdzavé a po papuli nechcete?" - ehm, no. A vôbec, líšky sú strašne zlaté. Asi ako surikaty. Milené, ňuňuňu.
Viete čo, práve som prišla k tomu, že klasická hudba (počúvam práve Vivaldiho) sa ohromne hodí k blogovaniu, lebo nemusíte prestať každú chvíľu písať, aby ste si mohli spievať refrén a ani nemusíte furt hľadať, že čo ďalšie si pustíte, lebo väčšina tých oných má minimálne desať minút. No dobre.
Aj tak sa mi najvác páči jar.
Ale že sú líšky super zvieratká? Líšky sú mrte popiči cool.

Maškara je v Luxemburgu, pri každom buchnutí dverí mám pocit, že to už došla domov. (Maškara je jej nové meno, lebo sa išla ondiť do divadla.)
Och. A budúci piatok letím do Dánska. Jipi jej!

Pokladík, cukríček, kvetinka, lásočka...tyčka

2011-09-22T22:21:00.000+02:00

Viete, keď si niekto založí na facebooku album s názvom "Pokladík a ja", som v pokušení ho vymazať z friendlistu. A býval to taký vtipný chlapec (tuším ma na jednej výmene balil). Pokladík ho zrejme postavila do laty, alebo čo. Pokladík je samozrejme chudá krpatá bloncka (vyzerá jak odfarbená, ale má modré oči, tak možno neni), viete, taká tá, čo sa fotí so sladkým úsmevom, ako kŕmi osla, drží v náručí zmeták (akože psa, ne zmeták zmeták), sedí na poníkovi a podobne. Akože, keď už som tak prelustrovala tie fotky, v podstate vyzerá celkom milo, aj osle a poníky sú v pohode, ale...pokladík???!

Good times, bad times

2011-09-22T21:29:00.000+02:00

Dnes som vstávala o šiestej. Vlastne po, lenže, ťažko povedať, lebo som sa pre istotu zobudila pred budíkom, zaklapla ho, kým stihol do mňa zapičovať ako chalan od susedov (no áno, môj budík nezvoní, ale pičuje. Otrasné.) a potom som nešťastne ležala a tvárila sa, že nič, že ja nevstávam. Takže som samozrejme prišla neskoro na ~~odbornú~~ odpornú angličtinu, ktorá z neznámeho dôvodu začína 7:30 ráno a celý deň zívam a je mi na zvracanie (to je prirodzená reakcia môjho tela na ranné vstávanie) - ale odpadli mi skoro všetky prednášky, takže som sa odplazila domov a iba večer ešte zbehla na latinčinu. Tá bola vcelku ok, čo sa slovíčok a výslovnosti týka, ale behom slabej hodiny som zapísala asi šesť strán. Vražedné tempo, vám poviem. Samozrejme chcú, aby sme si "nejako zohnali" archaické skriptá, v podstate také ikunabuly.
Ale dobre.
Dlho som nepísala, ale ani neviem, či ste zvedaví, čo som robila, ale ak hej, tak máte to blbé, lebo si veľmi nespomínam; takže asi nič. Teda vlastne...
Teraz začala školička, takže sa teším teším, hlavne na kurz Spiritualita a mníšstvo v kresťanstve a tiež na Predkolumbovské nábožká, teda Indiánov Severnej a Južnej. Vy víte čoho.

Teraz vyčkávam drahého (ne s valčekom, ani s teplou večerou), ale ten dojde až o pol jedenástej, lebo je v škole, či kerú Máriu, a ja som brutálne unavená...
Ale dnes som objavila Ameriku, naučila som sa sťahovať cez torrenty (poradila mi Bubeníčka, že čo si mám stiahnuť) a robiť z jpg-čiek pdf-ká. (omg wtf jtj)(jtj je "já to jebem!")
A tak už hádam čoskoro budem mať voláky program, cez ktorý sa dajú učiť jazyky a vraj celkom dobre, ona sa tak učila švédštinu. Lenže tej je všade plná riť, kdežto po dánsky v Bratislave nikto nevie. Alebo minimálne neučí. Respektíve na ten jeden inzerát, čo som našla na nete, sa mi nikto neozval, keď som tam napísala...

Nepoznáte niekoho, kto vie po dánsky? Zháňam učiteľa.

A inak čo ešte? Kúpila som si Vedminu pieseň (Voluspa) za smiešne dve eurá dnes, tomu sa hovorí výhodný obchod s katedrou. A teším sa do Kodane (budúci piatok letííím, o 6:30...no jo. Drahý sľúbil, že bude ma čakať aj s kávou.)(A ešte s voľačím, ale už som zabudla, že čo to bolo...)
Inak mám novú prácu, v kníhkupectve, takže sa teším, lebo všade sú samé pekné knižky a keď zrovna nie je čo iné, chodím a narovnávam a snažím si zapamätať si, kde čo je. Zatiaľ sa orientujem tak lepšie len medzi učebnicami. Čo mi pripomína ten starý vtip - vlastne, neviem si spomenúť, ale bolo to niečo s obriezkou. Chápete, taká slovná sračka, že oriezka / obriezka a ešte niečo so Starým zákonom. Na spôsob "Eřiku, bude to křvavý."
Ách, kde sú tie časy prvého Moru...

Aha a ešte som sa dnes poučila o pôvode slov Vianoce, magor a nádherný. Nejaký kamarát istého známeho povedal, že ""magor" vznikl mylnou dekompozicí slova "fantasmagoria" - což bylo patrně motivováno úslovími jako "chytá ho fantas" - nicméně správný lexikální šev je "fantasma" + (druhá složka je nejasná, snad "agora"). "nádherný", "nádhera" - z něm. "überher" (téhož významu), kde jsme půlku slova přeložili a půlku jsme nechali (podobně jako u Vánoc)."
Tešíte sa?
A potom...no veď uvidíme.
Ahá! Toto je životne dôležitá infoška, totiž pre vás - bola som v tumorárni a čo? Nič. Strašne sa tešíme. A zase som dnes zabudla zavolať tej onej, čo jej mám odniesť výsledky...smola.

Kondičný

2011-09-03T17:19:00.000+02:00

Aby som nevyšla z cviku, tak. Lebo už som dlho nepísala a už je september a mesiac treba začať bilanciou, alebo príspevkom. Ehm, no bilanciou asi nie, prišiel mi výpis z banky, ale ani som sa ho neodvážila otvoriť, ech...
Takže len niekoľko poznámok:
1. Vďaka bohu za masky na tvár. Boh vie, že to potrebujeme.
2. Slová pazuška a bradavica sú nechutné (fonetický hnus, to je), ale slovo mozog (pl. mozgy) vyhráva na celej čiare. Fuj! A čo tak mozgovňa a - to odpudivé splývanie, keď niekto vyslovuje modzog...beurk, ako by povedali Francúzikovia. Za ďalšie návrhy a pripomienky k zoznamu budem povďačná, je rozťahovací.
3. Včera sme mali výbornú sesterskú (to je nanajvýš úprimnú) debatu o orálnom sexe. Už dlho som sa tak nenasmiala. Predchádzal tomu deň v znamení Tila Schweigera ("Tú jeho nemčinu by som jebala."), ktorý si na 50tnika zachováva pozoruhodné tvary. A má také to, čo ja volám zlatá papulka. A pekné vrásky. Mimoiné aj pri tej papulke. No, to by stačilo. Schwester vám isto povie viac, len sa spýtajte (ale nezabudnite si vyhradiť dosť času, chacha.). Totiž, pozerali sme KeinOhrHase a ZweiOhrKucken. Poznámka: Kucken je kura, ale znie to ako kukučka.
4. Musím si ísť zmyť masku, už mi začína odumierať tvár, lebo už ju mám miesto odporúčaných dvoch minút na tvári asi dve hodiny, ale viete, ja verím, že čím dlhšie, tým lepšie, takže...no, to je jedno. Ale za hodinu a pol mám zlez s Triss, ktorá...
5. ...mi privlečie prívesný vozík s ľahkou litaratúrou, lebo som podotkla, že nemám čo čítať (niežeby sme nemali barák plný hodnotnej literatúry) a požiadala o spamovanie.
6. Čo sa týka hodnotnej literatúry, na jeden šup som prečítala Sedem večerov od Borgesa, čo sú prepisy jeho prednášok na rôzne témy. Bolo to fakt skvelé, takže sa asi poobhliadnem aj po ďalších jeho knihách.
7. Kedy sa to stalo, že už je september?!

Obrázok z DeviantArt.com

Na ceste

2011-08-20T22:26:00.001+02:00

Uf.
Keďže som správny sviatočný šofér, o zábavu so mnou v aute nie je núdza. Dnes to zase bolo ako cvičenie na srdce, adrenalín a krvný tlak povážlivo kolísali.
Išli sme tam dakam do Prčíc na Záhorie na chatu, (lebo rodinná oslava), no len sme trochu pozabudli, že dnes má Markíza deň otvorených dverí, takže tretina národa sa trepe zhliadnuť Adelu, Zlaticu, Šeherezádu a Onura. Ani sme neverili vlastným očiam, no fakt, cesta zapchatá už pred Lamačom a policajti nikde, asi sa už prednostne stavali do rady na autogram od tureckých celebrít či kieho elementa...
V skratke, nebolo kam ujsť, keď drahý otec začal rozprávať o tom, ako zavarím motor, no a keď sa dostal k hriadeľom a treniu a ja som mu oznámila, že vlastne neviem, čo sú to otáčky (eh...iba tak zhruba, no...)(a vôbec, otáčky čoho? Kolies? Spojky? Je spojka guľatá? Ach.), začal kričať a rozčuľovať sa a napokon, keď som tak trochu zaradila trojku miesto päťky (ja predsa nikdy nezaraďujem päťku a vôbec, do frasa, ešte to aj zadrháva), mi zúrivo vyčítol (hej, nemá to byť vyčítal), že vraj všetky držíme volant ako varechu a potom sme chvíľu užívali nevyberaný (takpovediac jadrný) slovník, lebo hovorím reku, som zvedavá, kedy ho najbližšie uvidím variť, keď je teda najmúdrejší na svete a tak vôbec...
Ehm. Zahŕňalo to trochu vlnovkovitú jazdu a paniku drahej matky na zadnom sedadle.
Späť domov som nešoférovala.
Ale vlastne som ani nechcela rozprávať o tejto tuto rodinnej dráme (cítim, že moja štylistika je dnes za chuderu. Možno je za chuderu vždy a ja si to len obvykle nevšímam. Čo vy na to?), ale o tom, že na ceste bolo zopár prejdených zvierat, nielen ježe a mačky ako obvykle, ale aj zopár psov a jeden obzvlášť, taký väčší, mal vyhřezlé vnútornosti cez pol pruhu, no hnus, tak som zavrela oči od ľaku, ale našťastie si to nikto nevšimol, lebo ma tak trochu napadlo, že sakra, veď šoférujem, takže som ich zase rýchlo otvorila a ani sme nehavarovali. Chvalabohu, ani ďalšia rodinná dráma sa nekonala.
Dnes ani nemôžem povedať, že to nie je vina, lebo to, že aj po - koľko vlastne? troch rokoch? - som stále rovnako mizerný šofér (a hej, ani parkovať neviem)(iba keď je tam miesto jak krava)(zato viem skvelo navigovať taxikárov), ech, totiž, no, koho je to vina, ak nie moja?

Jeden na dnes

2011-08-14T17:08:00.001+02:00

Axioma café poriada súťaž pre pivomilcov.

Still helping

2011-08-11T23:53:00.002+02:00

A toto som našla na deviant-arte a je to chutné *, takže si to užite. Je to presne to ono. Je to ale priveľké a tak si na to kliknite a...veď vy viete čo.

*slovo chutné vo mne vyvoláva predstavu jedovatých mačiat, jedovatých rastlín a hnusných ľudí, čo sú stále potichu a potom vám raz v noci podrežú krk a napustia vás zeleným slizom a potom tú hlavu zase prišijú a vy už nikdy nezistíte What went wrong?! Bleh.

Obráť list

2011-08-11T23:48:00.000+02:00

Dnešok je míľnikom v mojom usadlom živote. Lebo čo?
No, vlastne. Drahý otec spojazdnil kameru, ktorá už dva mesiace nefunguje a doháňa ma k slzám zúrivosti. Urobil to nasledovne: kameru zapojil. Zavolal technikovi. A technik reku - ak tam bliká také zelené, tak to funguje. (On totiž nefungoval mikrofón v kamere a ne kamera...) A blikal. Moje vysvetlenie: počítač sa zľakol, keď počul technika a začal normálne pracovať.
Škoda, že mňa sa ten hajzel nebojí.
Dnešk (to je preklep, ale dnešk sa mi páči a šetrí to čas, tak to tu nechám) bol významný aj z iných hľadísk:
zase sme boli s drahou matkou nakupovať. Zverila sa mi, že sa obáva o svoje úspory, lebo kríza a vôbec. A že jej dôchodok je vraj podľa nej v prdeli, vlastne všetko je v prdeli.
Podľa mňa preto pociťuje potrebu aspoň si čo to pekné nakúpiť, lebo veď...! Ale možno sa mýlim. Anyway. V San Oliveri majú zľavu, že keď máte ich kartičku (pch, obchody, v ktorých nemám kartičku, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky...), volačo v zľave si kúpite a voľačo ďalšie v zľave dostanete zadarmo. Velice výhodné. Keď sme to pri kase zistili, zaspätkovali sme a museli sme si skúsiť ďalších 50 tisíc vecí. (Ale ja nakupovanie beriem ako telocvik.)
(Bože, stáva sa zo mňa slepica. Môj intelekt zakrnieva, za chvíľu porastiem perím a potom tu budem každý deň uverejňovať fotku "dnešného outfitu" odfotenú mobilom vo výťahu. Ale my nemáme výťah, do predele, tak...čo len so mnou potom bude? Asi budem zúfalá slepica bez výťahu. Ostatné slepice z iných fashion blogov mnou pohrdnú. Lenže ja vlastne nepoznám žiadne sporiadané fashion blogy, okrem tej Ivy Wiessi či čo to bolo...ech...
No vlastne ale toto.
Záverom dnešného dňa konštatujem, že za á, handier nikdy nie je dosť a za bé, všetko sa vám raz zíde, aj ružové šaty, čo vyzerajú trochu ako kus spodnej bielizne. (A no a čo. Keď je na svete niekto ako Topánka, musím to niečím vyvažovať, ne?)(Topánka je istý chudý chlapec, ktorého pri zemi drží len váha jeho new rockových topánok. Je bledý a prepadnutý a ktovie, či ešte žije, alebo už ho odfúklo počas dákej búrky voľakam do zeme Oz...Topánka je totiž Francúz, bývalý spolužiak - takže už pár rokov o ňom nemáme bližšie info.)
A vôbec. Ešte mi treba takú strašne farebnú sukňu po zem z Promodu (musím večne oblejzať všecky Promody, keď chcem ukoristiť niečo pekné vo výpredaji, lebo je to môj obľúbený obchod) a potom si už možno aj prestanem hovoriť "Do piče kurva fix" každé ráno, keď sa zobudím.

Aha a mala som včera v noci taký zaujímavý nápadík, že by som sa mohla rozzipsovať od lebky až po, ehm, asi kostrč či čo (trochu veľa č tu je...)(Strč kostrč skrz krk...? Kostrč?! Skrč krk! Strč prst skrz kostrč? Ehm...to bola neplánovaná odbočka.) a keď už by som bola taká rozzipsovaná, mohla by som vypratať svoje orgány a zazipsovať sa v tele niekoho iného. (Všetci pochopiteľne vieme, o kom je reč. Bože, už som s tým trápna.) A všetky orgány by som si naukladala k tým jeho, takže by som mala zaistené životné funkcie a potom už by som nikdy nemusela chodiť na lietadlo a plakať a vlastne plno vecí by som nemusela a všetko by sa dosť zjednodušilo a zlacnilo.
Čo vy na to?

The story

2011-08-10T02:17:00.005+02:00

And so she sat down and decided she would write the story. She opened a new folder that she placed right upon his heart (because it´s a good sign when things start in someones heart and the left side of his chest on her computers´ background was the closest she could be to his heart right now and any soon...) and she started writing, quite fast, because she spends so much time online, waiting for the green dot to appear, in order to write „Hello, are you at work?“ or „Hello, are you here?“ or „Hello, I can´t call you for some reason, my connection is fucked up again :-C“ or just simply to type a short e-mail saying „Hello, I love you.“ – yes, she´s a quick writer.

She wrote the first few sentences and then she made a small detour, in order to put on some music, which was that famous Requiem for a dream song, so terribly and desolately insisting, god, she believes she never heard a more insisting song. But what about her memory...

Everyone always complained, actually, not everyone and not even always and it even wasn´t only her they would be complaining about, but it made her feel so small when she heard that friend (and it was a very good friend, a best friend, the kind of a friend whose eyes shine when you tell them about your happiness so you don´t have to have that stupid feeling like „Oh god, she´ll think I´m just trying to impress her or that I´m way too much in love with myself and I should shut up now because she´s got something mad in her eyes and god knows what she thinks...“ Anyway, it was a great friend and she admired her pretty much, as Americans say.) – so when she heard that friend saying „Darling, I just won´t explain you again, why can´t you just remember it like everyone else?“ she felt ashamed because, well, it was kind of true, she just couldn´t remember certain things. Names of family members, colleagues, people they met in a bar half a year ago...

She felt so guilty to be so forgetful, of course, and then she realised, it´s not only that - "not only that I forget names of family members, collegues and people from the bar, I just can´t remember most of the stuff I have on my mind! God, I´m so...well, let´s do something about it," and she got a small diary where she started writing things she never wanted to forget. Oh, no, she would never write down names of family members. When they talked about family members, she sat smiling and pretending silently she knows what the hell they are talking about and she faked all her reactions, carefully looking at the faces of her friends, she tried to look just as surprised, as disgusted, as delighted as they were. And she was quite good in faking reactions because they never asked: „Darling, what´s wrong?“

No one actually ever got her lying. They often said „You lie!“ when she was actually telling the truth. Sometimes it´s so hard to tell the truth that it looks so awkward and unprobable and so on. Anyway...

She got a little bit lost in her thoughts. She felt it would be only right to tell the reader what this holy crap is all about? A good reader would certainly apreciate it. Then, he could leave or stay, but he wouldn´t have to think of this whole thingy anymore – she knows how she hates it: these stupid books you start reading and you don´t like them but you want to know the ending anyway. It´s never enough for her to read the last sentence. She wants to know, she wants to exclaim: „Such an idiotic ending, I hate it!“ and maybe she would even throw the book to the corner, but she guess, it´s not much of a good idea because there´s some stuff in the corners and she definitely doesn´t feel like cleaning up the mess afterwards.

She feels like staying in bed and smelling the „weekend smell“ on saturday mornings. Not like cleaning up. Instead, she gets up and cleans up, but she actually feels like killing something instead and she needs so much that fucking little robot that would do it instead of her...yes, one day she´ll definitely have children and it will be some tidy ones, hell yeah.

And so she sits in her messy room and she wonders why she always feels like cleaning up when she´s at his place. She believes one day it will pass and after that they will slowly die burried under dirty socks and empty pizza boxes.

BlueBoard.cz

She got lost in her thoughts. Like usually, she would just start writing without knowing where it would go. That´s what she likes about writing. That is what this is about. There´s no end if she doesn´t wish so. She likes surprises and writing is full of them and she never knows what´s around the river bend.

She doesn´t like to be the one who doesn´t remember. She writes down things, her table is full of small papers covered with small letters of her irregular hand writing...

She wonders who wants to read it? From time to time, she goes through those little papers, she rewrites some things to her little book, and she throws out some other things, oh yes, quite often, she prefers to keep other peoples´ thoughts and she abandons her own ideas, so so often. They are silly anyway.

Now there´s a shell on her table. Not the pilgrims´ shell, she has two of them – for a moment, she thinks of the dear one who´s walking to the west again...she would love to walk to Santiago once more, to take thousands of steps and then, to sit in front of the cathedral and smile in silence, just sit with friends and cherish all the treasures of the way – but the pilgrims´ shell is somewhere in a cartboard box under her bed, with her Compostela diary, with all her thoughts, all of them true, not even a little fake one. She was very serious about her writing back then, she wouldn´t lie a tiny bit. She wanted to remember so much...the shell on her table is a little one, a shell from the north, she found it on the beach when they were walking and she wished a little bit – and then she gave it to him and then she found another one that she kept and then she put both in her pocket because he had no pockets – she has no idea which one is the shell on her table.

She is kind of obsessive with these things. She has a white stone from Finisterre and she brought him a black one that he´s got on the table, just next to a clay mermaid, broken and remaid so many times that she looks all pittiful, missing one arm, poor little fragile thing, she made that one in Romania when she got a hold of some clay.

The clay was very good. It was found by a guy living next to the pit where they´ve been digging which is no surprise; the guy lived in a hut with hay instead of roof, neolithic style. He was twenty, lean and quite dirty. He had long hair, sun in face and he invited them to take a look at a new house he´s been building – with foundations of stone and wooden walls.

She spent years making silly little things out of clay; boxes and cups and dragons and she still has some, down in the cellar, sad and forgotten. It took few hours to make a little mermaid – she thought, god, it´s so obvious[1] – but he liked it anyway. Probably because the little mermaid was topless.

What about the stone? She brought one from home and left it at the Iron cross with all she wanted to get rid of (it worked quite well) and she brought some home. She still considers it to be quite fitting to have a piece of the end of the earth. Also she brought some shells from the seaside – oh, sure, the pilgrims shells are a bit different. One of them, she actually got it in a coin operated machine selling shells and napkins instead of Coke and Snickers...she had to laugh when she saw it and she liked the picture, the red sword on the white shell, and that is all that matters.

The other shell, the one from Denmark, liest on another piece of paper or plastic that she teared of of a beer bottle. She can´t help it, she keeps stuff. Burried with pizza boxes and coins from different lands and little notes she´ll be one day. The beer bottle that was mentioned was a Christmas edition of Tuborg, a danish beer, that she got in Romania while some Hungarians were playing local football league and all the others were just drinking beer. Later that night they were climbing The Bastard hill (a tough one) and the dear one, as she believes, got to the camp only thanks to the beer. Well, he twisted his ankle playing football. She always knew it to be a stupid game.

Then they were sitting around the fire and she felt so much in love and quite proud because, she doesn´t care about sport much, but she does care about guitars and she never met any other who would play like he does. And yes, she shaked hands with many, she´s a good fan to many old rock&roll bands, but they rarely play for her and for her only, she hopes that is clear, even if unlucky...

She even likes him singing (she hated the way her first boyfriend would be singing – he was no good, but he believed himself to be „quite a good singer“ as he used to say. She still thinks he´s a poor idiot and she feels happyto call him pakokot every time she gets a chance, even if she lost all interest in talking about him long ago. (Then why the hell is she talking about him now? Anyway, he doesn´t deserve it, believe her.)

Then they went to the tent and it was a long walk. And there was no Moon. And they talked about Spain, oh, she doesn´t need to write down what he told her back then and she thinks he forgot about it, but it makes her feel warm where she likes it. She loves words and she likes when he talks and also she loves when he´s drunk and he talks because then she gets a lot of flattering.

I guess you like that too.

She kind of feels it´s appropriate to write about him in english, she has difficulties to think of him in slovak because the language is as twisted as old roots. Yes, she can do much better in slovak, maybe, but it´s so much more natural in her fucking poor english...and then she doesn´t feel threatened by cliché so much when she speaks in english. Do you think, she asks you, that english is a good disguise for cliché?

She doesn´t know. She doesn´t know much at all. But she walks and she sings: Le ro lo le lo le lo le, tell me one more time that you'll live lost in my eyes. Maybe she should say: I love you, so please don´t google this.


BlueBoard.cz

[1] Well, Hans Christian Andersen was danish too.

Ešte jeden

2011-08-09T11:06:00.000+02:00

A aby som nezabudla, juchuchú, už sa mi preondiala favikona, ktorú som nastavila pred dvoma dňami a už som ani neverila, že sa to niekedy zmení, aj keď ma Triss nabádala k trpezlivosti, totiž hen na ten krásny obrázok vedľa mojej url adresy! Kytka!
No neni to nádhera?

Mimo

2011-08-09T11:04:00.000+02:00

Včera som boli "na limču" aj s Trojspolkom (to som práve vymyslela, zahŕňa to mňa a mojich dvoch ex-spolužiakov, s ktorými sme boli na štúdiách na francúzskej ešte dávno dávno a spájajú nás silné zážitky ako strach a hnus v kuchyni (mali sme tam OBROVITÁNSKEHO pavúka, no fakt, mrte, a sedel nad kredencom a všetci sme sa ho báli zamiesť, lebo čo keby nám spadol na hlavu, alebo nás odhryzol, alebo tak. S pavúkmi nie sú žiadne žarty, lebo ani neviete ako a ste o ruku kratší. Preto ja sa napríklad do Austrálie vôbec nechystám, leda že by ma niekto presvedčil, ale pokiaľ viem, do Austrálie...no vlastne dobre, možno. A síce do Indie aj do Južnej Ameriky sa chystám a to celkom vehementne a tam je hmyzu tiež po kokot, tak ja neviem. Indiu som vyčendžovala s drahým, lebo on že, né, ja do Indie nepôjdem a ja že ale héj a on že no dobre, ale nepôjdeme do Ameriky a ja že dobre, lebo mne je Amerika šumafuk, ešte tak do Kanady by som išla, alebo do Mexika, alebo do Južnej, ale čo v Amerike? Tak nejak neviem. Tak sme teda vymenili, že keď nepôjdeme do Ameriky, tak teda do tej Indie možno hej, ani neviem ako sa to zbehlo v môj prospech. Drahý by sa do Austrálie napríklad chystal aj žiť, ale neni na ich zozname želaných povolaní, totiž, dentista a tak, a archeológov tam asi nepotrebujú, lebo takých tam imigrovať nepúšťajú, či čo. Je to trochu divné, lebo on je arachnofobik - ale podľa mňa asi iba taký ako ja - malých pavúkov sa nebojí a tých veľkých by sa nebál len debil, ne?)(No to cestovanie je hudba budúcnosti. Ešte ani prácu nemám. Drahý sa veľmi podivoval, že ako to, že nemáme "pár týždňov" voľno cez Vianoce...lebo kým ja mám v merku budúce leto, tak on si tak nejak predstavoval zimné prázdniny či čo, bože, aj ja chcem taký bezstarostný plat, aby som mohla dvakrát ročne si chodiť niekam šunky válať. Čo by som si síce nešla, lebo to je nuda, šunkyválanie praktikujem, keď som doma, tak dovolenku si predsa chcem užiť, ne?)Eh, kde som to skončila? Ešte jedna zátvorka, hen: ) a pokračujeme - ten Trojspolok.
Tak sme teda boli, úplne vážne na limču, lebo v Shtoorovi majú bazovú aj zázvorovú limonádu a je výborná a tak vôbec a tam sme sa podiškurovali a potom sme odtiahli do Axiomy na šišu a medovinu a mňam. A trochu som zabudla, že čo som chcela, ale to nevadí, lebo medzičasom je z toho už aj tak dosť dlhý článok, aspoň v editore to tak vyzerá. Aha, už viem.
A A. mi požičal Občanský průkaz od Šabacha, totiž tú pôvodnú knižku, podľa ktorej je film, tak som dnes ráno vylihovala v pelechu a čítala si a je to jedna z tých kníh, ktoré sú písané takým tým hovoreným slovom, čo je super, lebo sa viem tak stotožniť a chvíľu sa teším, lebo píše, "že na světě není úplně nejhůř, kór když svítí a hřeje, a to zcela zdarma, přívětivý ranní sluníčko.", ale hneď na ďalšej strane mi je smutno, lebo "je zadarmo, ale jen v případě, že máte dost peněz na to se pod nim válet"...
Môj drahý sa vypravil na púť do Španielska, dokončiť, a začal nie tam, kde skončil, ale tam, kde sme sa stretli. Takže prvú noc spal na mieste, kde sme sa v podstate zoznámili, sedeli sme tam pri prameni, máčali si nohy v ľadovej vode a debatovali a ako on rád pripomína, keď spomenul, že je gitarista a hrá hard rock, tak som velice zbystrila (a pre mňa v podstate už bola ruka v rukáve) a druhú noc na mieste, kde sme sa spolu opili z dobrého lacného vína (ach, španielske víno) na záver dňa, ktorý sme strávili dúfaním, že dôjde k tomu, k čomu došlo. /Keď sa drahý opije, začne byť docela romantický, ako z filmu, v Rumunsku napríklad hral na akustiku pri ohni, spieval dáku dánsku baladu o námorníkovi a nešťastnej láske a pozeral mi do očí a to by bolo strašné klišé, keby tam nebola tma a veľa piva. (Či ne?)(A mne sa to aj tak páčilo.) /
A tak si pamätám, ako sme neskoro v noci usúdili, že ideme spať, stáli sme pred dvermi zaklesnutí do seba a Mesiac svietil jak reflektor (a úplne chápem, čo Rasťo myslel tým "Mesiac mi svieti do očí, vypnite ho niekto," či čo to dával kedysi dávno na MoRe) a deka mi spadla z ramien a ja som si to ani nevšimla, lebo som mala iné starosti a oveľa príjemnejšie. A potom bolo všetko ako z rozprávky, západ Slnka nad slnečnicovými poliami, pokútne hotelíky s kuticami pre dvoch a podobne.
Na záver dodám už len tú perlu múdrosti, ktorou ma dnes obdaril facebook:

"if your vagina is anything like my hand, the will be no problem"

PS: A ešte som mala úmysel sa s vami podeliť o ďalšiu radosť, totiž A. mi dal okrem Šabacha aj gramatické cvičenia pre francúzske deti, ktoré plánujem aplikovať na svojich žiakov a tak už sa teším na september!

Tak a teraz idem raňajkovať.

Organizačne

2011-08-08T16:35:00.000+02:00

Hahaha, pre veľký záujem (až dva komentáre s rovnakou otázkou...no na moje pomery /skromné/ to JE veľký záujem) - vykopávky v Rumunsku našiel drahý cez google a keď chcete niečo také, asi zadajte niečo ako excavations volunteer alebo niečo na ten spôsob, teda pokiaľ nemáte field school, potom teoreticky môžete robiť aj za peniaze, haha, prípadne ísť dobrovoľne pracovať bez toho, aby ste za to platili.
Naše vykopávky stáli 380 dolárov na osobu, hradilo sa z toho vybavenie, benzín, chlieb a pivo.
Boli sme cez organizáciu Archaeological Techniques and Research Center a konkrétne náš projekt bol tento: klik. Vôbec to nebola žiadna spontánna akcia, plánovali sme to asi štyri mesiace a postupne nakupovali letenky a lístky na vlak a na záver sme skonštatovali, že za také prachy na budúci rok azda pôjdeme aj do Ázie (hoci v lete...boh vie).
V prípade, že sa aj tak rozhodnete niečo také podnikať, je to super zážitok, mňa osobne práca bavila a príroda je tiež fajn, je tam bohovské ticho! Možno je lepšie zaplatiť o niečo viac a urobiť si rovno field school, potom sa vám otvoria širšie možnosti, lebo ste "vyškolení", čiže vás zoberú aj na vykopávky, kde nemusíte zaplatiť žiadne registračné poplatky, čiže ušetríte. Príde na to, či chcete ísť len raz, alebo čo...
No ja sa pracem do mesta.
Mimochodom, bola sopm v Eurovee a majú v Calzedonii zľavu na pančuchy samodržky a keď si kúpite päť párov ponožiek/podkolienok/pančúch/wtf, tiež dostanete za špeci cenu šecko, takže...no keby ste potrebovali veľa pančúch, tak aby ste vedeli. Prípadne sa s niekým podeľte, né? Ja už som si kúpila krásne šedé samodržky do svojich krásnych topánok jesenných na opätku.
(Reklamu zadarmo robím, boha, kam sme sa to dostali?)

Rumunský trip

2011-08-06T13:03:00.002+02:00

Prijebané vtáky. Ja sa tu pokúšam dôstojne trpieť a tie drbnuté čiernobiele operence (boh vie, že ja po mene poznám len tie vtáky, čo sa dajú jesť...no a holuby a vrabce, ale to ani nie sú vtáky, to sú bacilonosiče) škrabú po streche a po okne pazúrmi a všeobecne sa chovajú, ako keby im to tu patrilo.
Toľko k domajšej zvířeně.

Dnes sa idem socializovať do mesta. Totiž, došla som v pondelkovej noci a odvtedy som bola iba na káve s fotrami; tak nejak by som najradšej ležala na gauči a pozerala na strop. Najlepšie je aj tak spať, lebo keď spím, tak nemusím myslieť a to vám je náramné. Už viem, prečo ľudia s depresiou stále spia. Je to jednoducho praktické. A navyše kto spí, nežere.

Ale poporiadku.
Koncert Alice Cooper + Iron Maiden - Helsinki
bol skvelý, ale veď nič iné by sme ani nečakali. Volačo je aj na youtube, keby vás zaujímalo, no boli sme dosť vzadu, takže sme moc nedovideli a z nejakého dôvodu (Alice mal perfektný zvuk) mali Maidni prvých pár pesničiek fakt otrasné ozvučenie, ale našťastie to potom spravili, lebo inak by sme teda boli sklamaní. (Boha, to je štylistika jak v prváckom slohu.)
Dojatí sme boli, skoro až k slzám, aké to bolo krásne. (A to si výnimočne nerobím srandu, fakt nám párkrát skoro až slzička ukápla, my sme totiž citliví ľudia.)
(Také dojemné to bolo, že sme pustili chlp a aj tričká sme si kúpili.)

Helsinki sú inak mrte pekné a drahé jak sviň, majú tam prístav a mrte parkov a v tých parkoch plná riť ľudí na pikniku a vtákov, čo sa tam chodia kŕmiť napriek zákazu kŕmenia vtákov. Chodia tam aj plastové gangy, teda takí všelijakí čo zbierajú plastové fľaše a na tom zarobia ťažký peniaz; ale nie je to žiadna slobodná profesia, lebo keby ste si mysleli, že tuto si troška pozbieram, tak vás hneď niekto odstrelí alebo čo, lebo tí zberači fľašiek majú rozdelené revíre a sú docela drsní.
No vďaka nim tam majú čisto.

Inak sme prespali jednu noc v takom že Eurohostel, bolo to tam čisté a pekné, aj blízko centra, všade sme došli pešo, keby ste niekedy chceli, tak hej, tuto robím reklamu.
Inak strašne divná vec vám je na tom severe, že keď idete do krčmy, tak oni normálne že neobsluhujú!
Ceny majú na šlaktrafenie, ale všetko si musíte ísť vypýtať k baru a to aj keď ste tam sami v celom podniku.
Haluz je, že v Dánsku bežne kúpite Staropramen aj Kozla (Velkopopovického, ne to zvieratko) a v Rumunsku zase Carlsberg aj Tuborg (to sú dánske pivá). Aj fínske pivo je dobré, mňam.

Z koncertu sme sa odobrali na letisko. Helsinské letisko je krpaté, moc sa tam nenaprechádzate (no dobre, ale aj tak väčšie než bratislavské) a keďže sme leteli skoro ráno, ešte pred tým, než chodia autobusy a taxík by nás vyšiel asi dvakrát toľko čo nocľah, tak sme nocovali na letisku. Celkom v pohode, mali tam také lavičky kde kade.
Aha a inak v Dánsku majú také oné s cestovným, že keď si cvaknete v dopravnom prostriedku lístek, platí vám, až kým nedôjdete do cieľovej destinácie. Dobré, ne?
Do Rumunska sme cestovali viac menej krkolomne, z Helsiniek do Kodane, z Kodane do Prahy a z Prahy do Budapešti; úprimne rada som bola, že nám nestratili stan ani spacáky, lebo zbalení sme boli jak keby sme cestovali po prvý raz: spacáky popriväzované špagátom o tašku nám zakaždým tí trpáci z letištného personálu urvali a museli sme priväzovať nanovo (podľa mňa to naschvál prerezali, lebo ten špagát bol neroztrhnuteľný) a stan sa tiež vždy niekde odondial, aj keď som ho mala pekne pripnutý.

Pôvodný plán bol odložiť batožinu do volákych skriniek na stanici a trochu sa pomotkať, ale keď sme videli tie skrinky - polka plná, druhá polka pokazená a jediné zbylé miesto vo volákom kumbále páchnúcom močom (vlastne celá stanica páchla močom)(či močou?), radšej sme si vzali pakšametle a najedli sa v najbližšom Burger Kingu.
Vláčik motoráčik bol super, bol to nočný spoj a mali sme spací vozeň, kupé pre dvoch, krpaté, ale pohodlné a vo vagóne bola aj sprcha a to bolo úplne že najsamfasa, akože to aj bola posledné sprcha na dosť dlho, heh.
Colníci boli v pohode, nechceli ani peniaze ani nič iné, ráno sme boli v Brasove (čítaj Brašov, to s má v originále taký háčik dole) a odtiaľ sme sa odterigali miestnym vlakom do volačoho menom Miercurea Ciuc (čítaj: Mierkurea Čuk), kde nás vyzdvihol jeden Rumun autom.

Vykopávky

Tím bol zložení z asi piatich Amíkov, dvoch Grékyň, jednej Austrálčanky a nás plus kadejakých kde-tu sa objavivších Rumunov. Američania boli strašne americkí (hučali jak piliňáky), ale inak to bolo v pohode, aj keď každému niekto sem-tam liezol na nervy. Postupne niektorí poodchádzali, takže na záver to bolo také komornejšie.
Kopali sme v takej diere v zemi, oprašovali sme šutre z doby bronzovej, aj keď oficiálne to bolo nálezisko neolitické, lenže keď tá doba bronzová tak nejak stála v ceste. Ja som tam teda žiadny bronz nevidela, našli sme plno keramiky, nejaké zuby, kosti, dve ohniská, spadnutú stenu, zuhoľnatelé drevo vo výbornom stave (!!!drevo!) a tak. Vedľa bola hlbšia jama, kde bol aj voláky ten neolit a tam sme našli obdobne keramiku a kostičky a krpatý korálik z hliny (ten som našla ja). Ďalej nejaké mlecie šutre a iné nástroje, ako aj kamennú sekeru.
Aha a voláka meď sa tam tiež našla.

Inak to bola romantika jak sviňa, hneď vedľa ovce, každé ráno ich pastier vyháňal na pašu a každý večer späť do košiara, kravské zvonce a všade ovčiarske psy, ktoré strážili náš tábor pred medveďmi a diviakmi.
Bývali sme v stane na miernom kopčeku, takže sme sa vždy v noci kadejak pokrútili a rána boli kruté.
Ale inak sa mi spalo dobre a ani alergiu som nemala (mali sme solídnu zásobu dezinfekčných gelov a utierok, vreckoviek a vlhčených kapesníčkov na každú časť tela, šak žena v stane, ne), zato drahý vymíňal celé moje očné kvapky a ešte sa mu málilo.

V týždni sme vždy mali deň a pol voľna, takže sme s vidinou postele a sprchy hneď prvý víkend vyrazili do Brašova (s podtitulkom Probably the best City in the world na každom slnečníku) - a tam jednoducho musíte ísť, Brašov je nádherný a hotovo. Architektúra pripomína Bratislavu, uličky, kostolíky, farebné a trochu schátralé domy...keby ste sa teda rozhodli, že sa tam vytrepete, odporúčam hostel Kismet Dao, je pekný, čistý, relatívne blízko centra (ak nie ste hnilí na 15 minút chôdze) a sú tam milí.

Ďalší voľný deň sme strávili tradičným futbalom medzi archeológmi a miestnymi družstvami (samozrejme že miestni vyhrali)(našťastie nikto tak nejak nepočítal s tým, že by hrali aj ženy - ani vyhovárať som sa nemusela /ne-zná-šam loptové hry/; a Rumuni povedali: "No hej, aj ženy môžu hrať, päť minút alebo pol hodinu, záleží na kvalite." a strašne sa smiali.), v praxi to znamenalo chlastanie piva na slniečku. Keď už bolo osadenstvo dobre nachlámané, vybrali sa podaktorí do miestneho bazéna, tá voda bola riadne bažinatá, ale kupodivu na to nikto neumrel, ani Američania.

Potom sme kopali ďalší týždeň a potom zrazu bol koniec, fňuk.
Každý večer sme mali oheň, chlastali sme miestne pivo, Rumuni spievali rumunské vylepšené verzie kadečoho, medzi iným Yellow Submarine (v preklade: "Veta, Veta, vylez spod Marina!" "Nejdem!" alebo tak.)
("It´s a sexy version of this song..." "It´s not sexy, it´s dirty!") a umývali sme sa pomálo...
A mne je teraz tak clivo!

PS: Mimochodom spací vlak je skvelý na sex.

Deň po

2011-08-02T19:11:00.000+02:00

Som došla včera domov v noci.
S litrom pálenky v plastovej fľaši, s ktorou asi počkám na Schwester, lebo chlast v plaste pijem len s ňou. No dobre, ale už je to druhý raz a to už je hádam dáka tradícia. Oné, je to chlast od pastiera, ak za tri týždne, či kedy sa to vracia, náhle prestanem blogovať, vedzte, že som oslepla.
Bože...naposledy sme pili marhuľu z evianovej pollitrovky, keď som mala sedemnásť a som sa cítila hrozne dospelo, lebo som bola pol roka vo Francúzsku a nikto do mňa nekafral. Teraz sa vôbec necítim dospelo, či hej? Teraz nad tým už neuvažujem. Zhľadúvam eurá a letenky a na zbytočné úvahy nemám čas. Teda dobre, zase klamem, ale čo mám robiť, už som dlho neblogovala...mám plno času na zbytočné úvahy, lebo z práce ma vyhodili (chvalabohunanebesiach, lebo keby som sa tam teraz mala vrátiť, asi by ma jeblo) a som došla domov a tým mi skončilo báječné léto a začalo to povestné pod psa. (Pamätáte si ten film? Ja len matne.)
Naťahujem fotky. Neviem, či mám odvahu si ich aj pozrieť, je ich osemsto a ja nemám po ruke žiadne kapesníčky a neviem ani, či mám náladu na ďalší záchvat bezuzdného plaču.
Aha, no hej. V Rumunsku bolo dobre.

Odchod!

2011-06-28T21:48:00.000+02:00

Milé dámy a iné,
na zajtrajšok čakám už od Silvestra. Teda nie celkom, od Silvestra čakám na 8.7. - lebo to bude koncert, kvôli ktorému sa trepeme do Helsiniek (áno, tak veľa) - keby ste to EŠTE STÁLE nevedeli, aj keď si neviem celkom predstaviť, komu to mohlo uniknúť, bude to Alice Cooper s Iroin Maiden. A ja som Iron Maiden ešte nevidela. Zato Alicea dvakrát, takže ma ani nemrzí, že nebudeme vpredu, ale máme lístky na sedenie, lebo aspoň volačo uvidím - akože efekty - a stihneme si kuknúť aj tie Helsinky, keď už tam teda budeme.
Máme na to dva dni; no a teda vlastne takže čo?

Aha, jasné. No. Letenku na zajtra som si kúpila až pred mesiacom, takže na konkrétny tentok tutok deň sa teším len mesác. A na júl sa teším už tiež mrte dlho, minimálne od jari, lebo to na jar sme si zmysleli, že ideme sa rýpať v rumunskej zemi.
Aha, aha, kým zabudnem, boha, ja mám nový spacák a dá sa komprimovať a to akože normálne že mrte! Akože...zo 40 centi asi na 26 či čo. No proste paráda. A má komfort mínus dva stupne (áno, TAK VEĽA), no proste dúfam, že tú rumunskú tajgu v ňom prežijem bez ujmy na močovom mechúriku koščúriku a iných záležitostiach. Ale aj tak som dnes u dokiny (nemalo by byť dokyna? Ako, ehm, sudkyna? Ne, ten mäkčeň som nezabudla, fakt...no nič.) vysomrovala antibiotiká a moje obľúbené liečky na slizničku menom Clarinase (fakt, sú super, vyskúšajte) a tak...a kúpila som si krásne nové žaby, také tmavomodré s bielymi bodkami a s červeným nápisom l´amour a stáli tri éčka a smrdia jak od Číňana, no ale mali ich v Gate a mali aj iné pekné, aj priesvitné, aj všeličo také, čo vyzerá ako predestinované proti chorvátskym ježom. Aj keď ja som v Chorvátsku nikdy na ježe nestúpila a to som tam bola dva krát.
No ale.
Sa teším. Zase mám viac kozmetiky než oblečenia...pch...a zisťujem, že nemám moc takých vecí, v ktorých by sa dalo pracovať, lebo mám samé pekné nové veci. Eh. Ale hádam len to nebude taká decimácia šatstva ako v Španielsku minulý rok, kde na konci všetko bolo o polku väčšie, jak sa to večným praním rozťahalo, deravé jak leporelo (také to o mravčekoch a tej bohémskej hedonistickej svini cikáde) a hlavne nevyprateľne a nenávratne špinavé.
No to je jedno.
Idem si totiž splniť decký sen! Decký sen je taký, čo ste mali ako decko, víme.
A ja som snívala o tom, že budem archeologička a pójdem do Egypta. Akože ani som nemala žiadne megalomanské predstavy, lebo som nejak veľmi nesnívala o tom, že budem slávna, lebo objavím hrobku volákej Tutanchamonovej pratety lebo čo, len tak poskromne som si ja snívala.
Dnešné decká bohvie čo chcú, pravdepodobne si predstavujú, že sa stanú novodobým Cukerbergom (kto by sa nechcel volať "cukrový vŕšok"? Hmm...limonádová rieka...čokoládové hory...nuž.)(ale o tom snívajú tí bledí šprti, víme), alebo že sa prenesú do videohry, prípadne ich pohryzne upír či kerá iná mátoha, dle libosti.

A o čom ste snívali vy? A o čom snívate vy?
O nepriestrelných lžiach? (lžách!)
O liposukcii?
O koláčoch bez práce?
O svete bez hmyzu?
Nó, som zvedavá, tak reku povedzte.
Vrátim sa druhého augusta, ja viem, budem vám chýbať; uroňte slzičku.
A ak ma nezožerú diví psi, tak pohodka.

1. Lopatka, 2. Typológia vtákov

2011-06-27T18:28:00.003+02:00

1. Došla Radana a doniesla mi delayed narodeninový darček - tú toľko pretriasanú archeologickú lopatku, kelňu, trowel, čo len chcete. Má drevenú rúčku natretú na modro (rozkošaté!) a je poněkud ostrý (ostrá?). A špicatý. Tešíme sa. (Lebo ja sa teším a ostatní nech sa tešia so mnou.)

2. Typológia vtákov: dnes sme s Radanou dospeli k závažnému prehodnoteniu, ktoré zásadne ovplyvní modernú ornitológiu! Totiž začlenenie vtákov podľa novodobých spoločenských podskupín:
Ďateľ - je punkáč; má číro, ničí okolie trieskaním do stromu, robí hluk a navyše aj ten rytmus je povedzme že jednoduchý.
Sup - je nácek; hoduje na mŕtvolách a všeobecne sa správa neprijateľne. Navyše má holý krk a to je skoro to isté, čo vyholená lebeň.
Vrana - je rocker / metlák. Chodí v čiernom, no lenže:
Havran - je death metlák, lebo to už je taká hard core vrana.

Papagáj - nedospeli sme k definitívnemu rozhodnutiu, či je to hipík, teplajzník, metroš, alebo jeden z tých moderných šťastných farebných emo detí. Ale usúdili sme, že tieto šťastné emo deti (aj pre mňa to bola novinka, takže: ide o to, že majú aj ten švihnutý účes ako ostatné emo deti, ale nie sú nešťastné, ale šťastné! Takže chodia emocionálne zdieľavo vo farebnom. Fjú.) sú rozhodne zdravší variant tých temných, čo sa režú a linku majú až po bradu.
Labuť - je buržujka a počúva vážnu hudbu.

Očakávam vaše podnety, teória sa stále rozvíja! Obrázok som socla z deviantartu.

3. A ešte niečo k pavúkom; majú osem očí. Fuj. Ako zhodnotila Wicked, vidia do všetkých svetových strán, aj do takých tých, že severovýchod. Aj keď ja veru neviem, kto sa chce pozerať na severovýchod.

Ako často máte chuť niekoho opľuť?

2011-06-27T15:48:00.000+02:00

Ja napríklad som mala dnes. Bola som v práci podpísať takzvaný výstupný list, ktorý vlastne môj podpis nevyžadoval, odovzdať kartu a rozlúčiť sa s kolegami. Moja pripičená bývalá šéfová nebola ani len schopná mi povedať, že ešte potrebuje odo mňa podpísať aj dohodu o ukončení práce; teraz (TERAZ! O 15:14! Bola som tam cez obed...) mi volala personalistka, že či nemôžem na päť minút zabehnúť a podpísať to. Päť minútiek pre ňu znamená hodinovú stratu času pre mňa cestou tam a späť plus premrhaný lístok na autobus (v piatok mi skončila električenka - no hej, nepodstatné info, ale keď už sme pri tom...), takže som milo odmietla (no bola som milá, lebo tá personalistka je fajn; ale drbať sa tam nemienim.) a porúčala sa.
Na kieho frasa ja ako brigádnik podpisujem výstupný list - zahŕňa také, že "Škodová komisia" - ani neviem, čo to chce byť, lebo nikto sa nepýtal, či som niečo / niekoho poškodila...pch - a chujoviny a môj podpis tam vlastne nebolo treba? A na kieho frasa je vedúcou nejaká chudera, čo ani nevie dať dokopy tri papiere? Veď ona ma vyhodila; čo ja si mám nebodaj zisťovať, že čo kto chce kde môj autogram? Takže nie, nemám päť minútiek na to, aby som vybehla na štvrté poschodie tuto niečo podpísať. Ostatne, ja ten papier nepotrebujem.
Koho som mala chuť opľuť, môžte tri krát hádať. Sa teším, že ten falošný úsmevček, solárkový ksicht a sladký hlásoček onej odfarbenej blondínečky už nebudem musieť zdvorilo zdraviť.
Ale kolegovia, s ktorými som sedela v kancli desať mesiacov, boli zlatí, vytiahli domáce chľasty a popriali veľa šťastia...holt škoda, že aj na našom oddelení takí neboli.
Uf, toto je extra nasratý príspevok, lebo som teraz v ráži a ešte som aj vo fáze cyklu, kedy sa pre všetko serem ešte viac než obvykle.

Samo

2011-06-26T21:25:00.003+02:00

Ne ten franský kupec, brzdite, vy ~~alkoholici~~ fantasti.
Chcela som vám napísať krásny krátky článoček (prstu) o tom, aké všelijaké super slová začínajú na samo- - no len, menší problém, už sa nevyrába - musím ísť skypeovať, takže příště. Rsv. nebude to veľmi košatý článok. Iba taký zoznamčok, čo splácam za okamih.
Tož:
Samozvaný
Samozrejmý
Samodruhý
Samorast
Samochvála
Samovoľný
Samohláska
Samojediný
Samoľúbosť
Samopal
Samoopaľovací (!)
Samopaš
Samoderžavie
Samospád
Samolepka
Samo Chalupka (no...)
A na záver skvelé slovo, ktoré som čórla od Allabel - Samozjavne. To je variácia na samozrejme.
Ak ma chcete obšťastniť, pripíšte mi niečo do zoznamu v komentároch.

27.júna 2011
Poznámka: nechápem, ako som mohla zabudnúť na samohanu.

28.júna 2011
A samodržiace pančuchy, samozrejme!

Sobota // Washing day

2011-06-25T16:54:00.001+02:00

Dneskaj som sa naraňajkovala vskutku opulentne - zahŕňalo to dve varené vajcia (!!!) - lenže to bola Wickedina chyba, lebo som na ňu z kuchyne volala - Koľko chceš vajčisiek? A ona že Dve? Tri? a potom to tak dopadlo; válov zeleniny a výber syrov a šunčičiek. A čajík, lebo také zdravé sobotné opulentné raňajky si priam pýtajú, to je ako jedlo z McDonaldu, nemôžete inak, len ho výdatne zaliať Coca-colou. Potom sme kvalitne poohovárali kadekoho, medziiným moju bývalú šéfovú, ľudí, čo nevedia, kto je Kerouac a Američanov, lebo sú to nedovzdelanci. To je paseka, keď deťom dovolíte vyberať si z predmetov, čo len chcú; potom si zvolia samé pečenie a kreslenie, ale neviem, čo ich v tej škole vlastne učia, keď aj tak žerú len junk food a variť nevedia.
Potom som trošku popresúvala veci po stole, lenže facebook ma zlákal a tak tu mám ešte väčší bordel než predtým. Wicked to nazýva, že útulné a vraj tie hovadiny, čo tu mám, sú závideniahodné; nechápem, prečo potom nechcela nič z toho do daru. Ona má na stole krásny poriadok a na tú rozziahlu voľnú plochu by som strašne rada presunula niektoré z tých hŕb, čo nemám kam inam dať. Aha a už zase nemám miesto v knižnici...boha.
Včera som si kúpila v Eurobookse knižku, ktorú som ani len vygoogliť nemohla; teda nie v preklade. Ale mám taký vodojem, že voláky preklad z toho existuje, len ho asi nikdy nikto nevidel a nečítal Aby vás z toho napínania nenaplo, je to Robert Graves: White Goddess: a Historical Grammar of Poetic Myth.
Takže teraz, keď už som to po asi po piatich rokoch márneho obliezania kníhkupectiev našla, si to môžem prečítať a ech, hádam aspoň polke porozumiem.
Tiež som vysala a umyla podlažku (ale tie mástné fľaky po Wickediných paznechtoch tak celkom nezliezli!) a teraz mi už neostáva nič iné, len ísť sa venovať zmysluplnej činnosti, teda prepisovaniu, alebo...obedovať. Lenže kvôli opulencii tých raňajok (pozri vyššie) ešte stále nie som hladná.
Bože, prebože!

Pod Novým mostom aktivisti vymaľovali asfalt na zeleno. Takéto veci sa mi rátajú.

Vtip na dnes

2011-06-25T13:31:00.001+02:00

- Mám kus suchého chleba. Dám ho von vtákom?
- Nie, daj ho radšej von rukou.

Prekvapkanie

2011-06-23T23:42:00.001+02:00

Tak si predstavte - alebo vlastne, ani si nič nepredstavujte, bohviečo by ste si predstavili...ale dnes ma vyhodili z práce, čo ma apriori nasralo, lebo som chcela dať výpoveď. dôvod - vraj tam trávim málo času. Ja nesúhlasím. Podľa mňa som tam strávila času až priveľa, veď počkajte, pozriem sa na výkaz a poviem vám presne, že koľko hodín to bolo, ale rozhodne niekoľko stoviek.
Pch. Takže som dnes za pomoci bývalej kolegyne a Triss revitalizovala životopis (Honosne som načančala náplň práce napríklad.) a poslala ho volakam - no ehm, veď uvidíme. Je to taká nenáročná pracovná pozícia, kde by som mohla aj spať (no fakt, majú tam deky a vankúše...) a Triss zhodnotila - "To je úplne pre teba."
Tak veru.
No ale to je jedno. Už len šesť dní a letím do Kodane (ale veď ja vieeeem, že ste to už počuli milión razy, ale keď v mojom živote sa nedej nič zaujímavejšie, čo by som vám mohla povedať!) a a a, juchú, neviem sa dočkať interkurzu. (Sexual intercourse je super slovo. Nezdá sa vám? ZDÁ sa vám? A čo sa vám zdá? Inak skúšali ste halucinogény?)
No. Tak som si cestou z práce kúpila v Gate na Obchodnej tričôčko a zaplatila šialenú pokutu v Univerzitke...ehm, no. Podporujem dostupnosť vzdelanosti, tak to budem brať. Totiž v Gate majú zľavy, idzte sa pozrieť a idzte pešo, lebo majú hockedy len všelijaké krpaté veľkosti, ale videla som v telke, že keď budete kráčať pol hodiny, s tepom či čím v hladine 105 (či čo), tak schudnete 50 - 60 gramov tuku. Origoš unikoš návod na schudnutie, ozaj, ukazovali tam takú širokoúhlu tetu na bežiacom páse a na nej to merali a potom jej povedali, že má chodiť pešo do práce a z práce a ona reku že sa cíti trápne, keď na ňu ľudia čumia.
Neznášam, keď na mňa ľudia civia. Napríklad teraz mám predkrámie a mám obvyklé pocity krehkosti, to je, len sa na mňa niekto kukne na ulici a už sa cítim, jak keby som bola v zime pod stromom nahá, alebo boh vie čo. Chytám kŕče v žalúdku, keď sa veziem v etelinke a niekto sa o mňa obtrie svojím paznehtom alebo kabelkou alebo čím. Striasa ma, keď si vedľa mňa sadne chlap s pivným pupkom, strniskom a smradom lacných cigariet.
Všeobecne by som bola rada, keby ma nikto nevidel, alebo keď už ma vidia, nech ma aspoň kurva obchádzajú, čo nevidia, jaké mám nervy?
Dnes som obzvlášť vulgárna.
Ech. English is easy, Csaba is dead and I am unemployed.
Viete čo sú to divizny? Tuším nejaké byliny. A čo je to byť v diviznách? Znie to poprdeli dobre, aj ja chcem ísť do tých divizien.
Aha a ešte som si dnes kúpila štetku.
Nemá síce nejak extra tvrdé štetiny, ale snáď to bude stačiť (Bude musieť. Ale aj tak dúfam, že sa nerozpadne po týždni...) - moja archeologická lopatka je ešte v Prahe, ale I ju má priniesť zajtra alebo v sobotu do našich končín a ~~švihaj šuhaj~~ Radana ju prinesie v pondelok. Že servis.
Dúfam, že ju I. nezabudne.
Japonologička mi priniesla aj spacák aj drogy, takže som nemusela riťou pohnúť a na Kramáre sa k alergologičke drbať. (Takto majstre, takto pardón za slovosled.)
(Totiž, Livostin je v Čechách bez predpisu! Juchú!)
Aha. Toto, už som nejak nazvala svoj tumor, nespomína si niekto? Tak teda, pracovný názov, rýchlo...ech...čakajte.Nejaké návrhy? Neskoro.
Proste nezhubný nádor s pracovným názvom tumor mi spôsobil trošku trable, totiž nejak som doplietla dátumy (ale nech si na tej onkológii do prdele nemyslia, že mám na starosti len ich...akože si zjavne myslia, že sú najdôležitejší na svete) a išla som terazky v stredu na kontrolu a bolo mi vyčinené, že vraj som mala dojsť najneskôr pred dvomi mesiacmi (pch. ako keby to bol rozdiel.) a tak vôbec a potom ma s achkaním a vzdychaním ("nemám termíny") objednali na ďalšie sono na september. Ja som si naivne myslela, že bude stačiť chodiť na také tie kontroly, kde vás prehmatajú, ale zjavne nie. Juj. Mám ja čas na nejaký tumor?
Vôbec sa mi nepáči na tej onkológii, všetci sú tam starí a vrásčitý a nervózne dupkajú pred ordináciou a vôbec, rakovina je totálny fail a vôbec by nemala existovať. Neschvaľujem.
Aha a čo ten pochod Avonu na podporu rakoviny, teda pacochov?
Ja teda neviem, ale ako...už ich mám plné zuby, všetci sa na mňa furt sápajú s nejakými papiermi na podpis na záchranu všelijakých psíkov a detí a iných na smrť odsúdených záležitostí, prípadne sa sápajú po mojej peňaženke a všetci sú koncentrovaní na Poštovej, kade chodím denne a tak sa na mňa furt vrhajú.
Vlastne nevrhajú, obvykle si to šiniem druhou kozmickou rýchlosťou dakam do prdele, takže sa iba ochomietajú okolo, no ale viete ako to je, tá hrozba, že na vás skočí nejaký maník v modrom tričku s úsmevoj širokým jak Niagara, je dosť hrozivá.
Nie, diky, ponáhľam sa.
Hm, ešteže nie som altruista. Mám rada iba ľudí, ktorých mám rada a tí ostatní nech sa strčia.

Ahaha a ešte na záver sa pochvastám - prečítala som Jane Eyre v originále. Ani to nebolelo. (Aj tak ju poznám naspamäť, už som ju čítala približne sto dva razy po slovensky či česky či ako a raz po francúzsky...ach, moja obľúbená romanca. No fakt. Aj ja mám srdce.)

Jeden hore dole

2011-06-16T22:55:00.001+02:00

Chcela som napísať nejaký článoček, ale som si uvedomila, že čo? Že neni o čom. Nuda čistá, tento týždeň iba makám jak fretka a inak nič. Ešte aj na to zatmenie Mesáca som zabudla, aj keď som ho tu inzerovala, no pochopíte to? Ja neviem, v akom veku sa človeku zaplnia pamäťové bunky?
Inak som si iba kúpila plavky - sú čierne - vršok s kvetinkami a spodok čisto čierny, ešte na ne namontujem farebné korálky a budú perfektné - aha a navyše ešte aj splňujú definíciu solídneho zdviháka. (Neviem, či som sa zmieňovala, ale ak nie, tak vedzte, že...no, hádam si viete odvodiť, čo a prečo je solídny zdvihák...)
A inak fakt nič. Môj nudný život spočíva v behaní po doktoroch, nudnej, nudnej, nudnej práci, učení (no, to je trochu zábavné, ale čím viac moji žiaci vedia, tým menej sa zasmejem...) a rabovaní chladničky po príchode domov. Čo mi pripomína, že si musím kúpiť ľanové semiačka, lebo R. tvrdí, že na seba naviažu sporiadaný tuk. To mi treba, hlavne, aby som sa nemusela namáhať (ale dnes ráno som trošku cvičila, ale vám poviem, skoro som zdochla. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby pre mňa brušáky boli ťažšie než kliky...tak teda, už sa stalo.) a aj som plánovala si zabicyklovať, lenže som sa dovliekla domov o siedmej a bola som rada, že vládzem zodvihnúť panvicu s praženicou. (Áno, áno, presne, som strašne unavená a už som nespala poriadne asi štyri storočia a práve preto vám to tu teraz vykladám miesto toho, aby som si užívala réconfort večernej sprchy a potom zaľahla s Jane Eyre & Mr. Rochesterom do pelechu a troška sa oddávala fantazírovaniu o devätnástom storočí.)
Zajtra máme iniciáciu, totiž to je také religionistické blbnutie v lese, takže dúfam, že si nezabudnem kúpiť nejakú fľašu - asi vína, lebo čo ja taká sama - a bude aj ohník a fakt dúfam, že nebude pršať, lebo už sa to raz presúvalo.
Cez víkend mám v pláne začať prepisovať záznamy z výskumu (už konečne! preboha! chaos panika horor stres! nestíham.) a v nedeľu sa ísť vyprasiť na Zlaté piesky s kamoškou, čo dotiahla zo Škótska, najlepšie na nejaký vodný bicykel, lebo za a) sa na ňom dá krásne spáliť, lebo sa pokokot UV lúčov na vás odráža a za b) ste ďaleko od brehu, takže nedovidno na vaše špeky a za c) ešte aj keď už ste tak ďaleko, nelietajú okolo vás večne nejaké vysokofrekvenčnejačiace detváky a za d) no áno, troška aj telocvik, môj pohyb sa poslednou dobou obmedzuje na šťukanie do počítača, prípadne načahovanie sa a skladanie spisov v archíve hore dole. Pch.
No, viete...hoci nemám čas ani sa vysp/rať, na bludné úvahy je času dosť.
...kedy už budem v posteli? A nie v mojej.

Námesačnícky

2011-06-13T00:04:00.006+02:00

Aby som nezabudla, práve som si spomenula, že v stredu bude úplné zatmenie Mesiaca! Akože úplné že úplne!
Malo by trvať takých sto minút. Dúfam, že bude pekné počko, budem sa pozerať. Veď čo už, keď je taký pekný ten satelit.(A tuto tie nápisy by sa vám mali pekne zobraziť v tvare splnu a ak nie, tak môže za to editor a nie ja...)(No ale máte tu dve verzie toho, tak hádam aspoň jedna sa vám pekne vytvaruje, keď už sa s tým prplem...)

* * * *

* * MESIAČIK *

* MESIAČIČOK MES *

* IAC MESIAC MESIAČIK *

* MESIAčIK MESIAC MESÁC

* MESIAC MESIAC MES

* IAC MESIČIK MES

IAC MESIAC
* *
* * *

* * * *

* * MESIAČIK *

* MESIAČIČOK MES *

* IAC MESIAC MESIAČIK *

* MESIAčIK MESIAC MESÁC

* * MESIAC MESIAC MES *

* IAC MESIČIK MES

IAC MESIAC

Nedeľôčka

2011-06-12T23:41:00.000+02:00

Dnešok som strávila vpravde...ehm...no, inak než by sa patrilo. (Bohužiaľ nič nemravné.) Zajtra mám poslednú skúšku, takú z tých ľahších, takže si viete predstaviť, akú asi pozornosť som tomu venovala...asi takú ako ovadovi, ktorého troška odháňate a on potom odletí a máte to celé v prdeli.
Ráno som trošku varila, potom som sedela a písala si rádoby básničky (rádoby, lebo sa nerýmujú a dnes sa mi ani rýmovať nechcelo), na monitore otvorený youtube, facebook a toho chlapíka menom Park, čo píše o geografii a nábožku. Totiž ten predmet sa volá geografia náboženstva a on hneď v úvode píše, že: "Hlavním tématem této knihy je geografie a náboženství, nikoli geografie náboženství." a uznajte, že to sa potom ani neoplatí čítať. Tož som si pozrela iba voláke teórie šírenia nábožiek a vyplnila si otázky z minulého testu a dúfam, že buď niečo pekne opíšem, alebo správne tipnem, alebo niečo aj vedieť budem, ono to je ostatne aj tak taký ten čudný predmet, na ktorý vlastne sa nemáte čo učiť a ani poriadne neviete, čo je jeho témou. Také obskúrne a vágne to je. Ale aj tak bolo najlepšie na tom predmete, že sme šli na výlet na viedenský cintorín.

Tiež som pozerala do stropu a rozmýšľala, čo mi ešte treba do Rumunska, okrem liekov na sračku, na alergiu, štetky na zametanie sajrajtu...hrubých ponožiek, repelentu, panthenolu...uvažujem tiež, koľko oblečenia si zobrať. Potrebujem aj niečo pekné pekné na seba, lebo pôjdem aj do Kodane a do Helsiniek, kde nemienim behať ako socka (či?), ale nie zas veľmi veľa, lebo ako to budem trepať so sebou...vidím to na nejaké letné šaty, pár tričiek a pracovné handry, čo nevadí, keď im rozderiem kolená.

Pribudli mi dve sledovateľky, takže sa vytešujem, lebo to znamená, že...ehm, no vlastne neviem čo, ale teším sa, že ma niekto číta. To viete, samožerský reflex. (Lepšie než reflux.)
Mimochodom vám dávam do pozornosti jeden skvelý blog, ktorý je bohužiaľ mŕtvy, ale to, čo tam je, sa mi velice páčilo - V mojom zozname blogov, ktoré sledujem, celkom dole, Lota. Nepíše už tri roky, no ale má krásne básne. A vlastne môžete si kliknúť aj tu: KLIK.

Tiež mám taký ten začínajúci predcestovný pocit, kedy sa nemôžete na nič sústrediť, lebo žúžo dobrodrúžo je už tak blízko, ale ešte stále príliš ďaleko. Kým odídem, stihnem sa ešte upokojiť a znova vynerváčiť na niekoľko etáp. So všetkými sa pohádam, pobehám zopár doktoriek a deň pred odletom sa naposledy zaočkujem, zabudnem si niečo priemernej dôležitosti, nebudem môcť zaspať a keď už konečne zaspím, nebudem môcť vstať, lebo letím o pol siedmej ráno z Viedne.
A potom už sa len vznesieme naprieč východom Slnka a samozrejme budeme mať meškanie, prípadne sa v Kodani pokazí metro, takže bude meškať on, čo by sa stalo prvý raz. Ale to nie je problém, sadnem si aj s batohom na lavičku a budem očumovať cestovateľov.
A potom...keby som verila v nejaké konce, povedala by som, že bude happy end. Takto bude len happy. Teda budeme.
Na mesiac.

Nábožko

2011-06-11T22:11:00.000+02:00

Milujem náboženské vtipy. Kde by sme boli, keby neboli? No, asi tiež tu, ale ako...smiali by sme sa len na sexe a fekáliách a to je, nuž, teda, viete ako...proste, vtip o nábožku môžete povedať aj svojej babke, ale o sexe a sraní ani moc ne. Či? Asi záleží na vašej babke. Teda ako primárne či je nedoslýchavá, alebo má aspoň poruchy krátkodobej pamäti, v tom prípade jej môžete povedať hocičo, ale ktovie, či sa zasmeje. No tak tu je jeden:

Čeho?

2011-06-10T22:17:00.001+02:00

Človek si kúpi u Číňana arabské gate so štítkom "Made in Italy" (no fakt) a potom to dopadne tak, že má ruky jak školáčik od atramentu, lebo to púšťa jak sviňa. Tak som to namočila do vody s octom včul (ocot je voláke zrážadlo) a gratulujem si, že som to nedala do práčky, lebo VŠETKO by bolo modré a práčka najviac a to by mi drahá matka neodpustila.
Schwester ide zajtra na Novarock a ja iba na návštevu k hypochondrickej tete, no poteš pánboh. A učiť sa, učiť sa, učiť sa, v pondelek mám poslednú skúšku z geografie náboženstva (to je taký predmet, ktorý je, aby bol) a viete ako som na tom ja s geografiou? (Chvíľku sa zamyslite.) No presne, na hovno. Viem hádam, kde je hora Karmel? Znie to ako nejaká atrakcia v Disneylande, ale asi to bude niečo na Blízkom východe. Keby to bolo v Disneylande, určite by tam predávali škapuliare s mikimauzom, ale takto...

No prosím. Dnes som išla do školy na skúšku na desiatu. Stojím na zastávke 40 minút (40!!! Do piče!) a električka nikde. Zúrila som. Musela som sa odtrepať na inú trať a na skúšku som došla kokotsky neskoro, ale pekne som sa doprosovala, takže som aj tak dostala test, za päť minút to vypísala a dostala volákych 14 bodov z 20. Uf. Ešteže mám bujnú fantáziu (a nielen poprsie), lebo tak štvrťku otázok som si vymyslela a ešte to aj bolo dobre, no uznajte.
(Postranná myšlienka: bohvie koľko treba také gate nechať v tom octe?)
Potom som v práci zakladala až do piatej obálky. Ech. Od septembra sa dve tretiny osadenstva kancelárie obmenili. Ja dúfam, že sa tiež obmením niekam inam, keď sa vrátim z Rumunska, lenže s tým mojím prístupom...no viete, sa mi nechce si hľadať inú prácu. Aj keď je hentá na hovno, som zvyknutá a je to v centre. Hm...
Šéfina dnes altruisticky zadelila, že ona by sa veru naštvala na svojich rodičov, keby si adoptovali dieťa z domova. Totiž v situácii, že ich deti sú už dospelé, to tak voláki rodičia volákeho bratranca volakoho z kanclu urobili. No chápete? Sralo by vás, že vaši rodičia prispievajú na charitu? Alebo majú psa? No proste...ona je láskyplná asi ako fúria.
Idem veru. Doprať tie gate. Dúfam, že vaňa ešte nie je nezvratne tmavomodrá, lebo naši by si to asi všimli a oni farebnú vaňu z neznámych dôvodov nechceli. Voľakedy sme mali zelenú, nechápem, čo sa im nepáčilo, no uznajte...
Aha. Tí protestanti zjavne nie sú takí pracovití, ako by mali byť - zase majú v pondelok svátek; drahý tvrdil, že to je na počesť toho, že Ježišovi začalo rásť pubické ochlpenie. No prosím.
Ja si tak myslím, že aj my by sme mohli mať voľno. Vlastne stále. To ja ako s tým, že ja vôbec nechcem prácu, ja chcem vyhrať v športke. Mala by som si už kúpiť ten los. Alebo losa? Ale čo s losom. Na druhej strane, keď sa robia konské klobásy, robia sa aj losie? Na severe? A čo na to Jan Tleskač?

Mačička sa z okna smeje.

2011-06-09T11:44:00.000+02:00

Spomínate si dúfam na tú riekanku Prší, prší, len sa leje, mačička sa z okna smeje, však? A niekedy aj Winetou. To je prosím výchova detí k tolerancii. (Lebo Winetou je Indián, víme?)
Ja sa moc z okna nesmejem, ale ja sa všeobecne málo pozerám von oknom. Čo ja viem...a naša mačička je na záhrade a asi niekam zaliezla do volačej šopy, inak ako také zmoknuté zviera dosť smrdí, neviem prečo voda uvoľňuje všelijaké zápachy...ale dosť o tom.
Dnes mám o jednej šamanizmus, takže ťahák veľkosti A4 (teta je salámistka) už mám nachystaný a podchvíľou si čítam teórie mýtu v Teórii mýtu. To sú asi jediné skriptá, čo sa u nás vyskytujú, a ani tie nikto nevydal, lebo to je taká robota na kolene, nezredigovaná, plná gramatických a štylistických chýb a tak. Totiž sú to študentské preklady všelijakých slovutných chlapíkov ako Frazer, Lévi-Strauss (ktorého všetci tvrdohlavo čítajú levi-štros a pán K. je z toho vždy vo vývrtke, lebo Lévi-Strauss je Frantík a tak sa má čítať "levi-stros". Samozrejme pomlčku nečítame.), Jung, Malinowsky a podobne, čiže zhruba asi tak, že sú to mrte dôležité mená, ktoré bežný smrteľník v živote nepočul. Až na Junga, lebo o ňom počul každý, vyhnúť sa archetypu je v podstate nemožné, a potom ešte teda ten Lévi-Strauss je podľa mňa všetkým trochu povedomý - lebo má také tuctovo znejúce meno, nemyslíte? Nejaký Lévi a nejaký Strauss, to je také...no, ehm, povedomé.
Mimochodom nie je to ten Malinowsky z Pelíškov, aj keď v rámci utuženia religionistického volačoho by sme si aj my mali na krúžkoviciach pripíjať na neho asi teda, keď už.
No. Troška mi uchádza dnes syntax.

Inak sa mám fasa, počítam dni (ale moc mi to nejde, lebo neviem počítať, takže mi to strašne dlho trvá a vždy sa tak trochu pomýlim, no proste 29 mínus...koľkého je dnes vôbec? No strašne ťažké, vidíte sami.) a už iba 20, ak sa nemýlim, totiž počítam dni do odletu, víme.
Včera som spravila islám na béčko (som šikovná jak sviňa, sama som bola prekvapená, lebo o islame viem holý kokot - na druhej strane som si po minulosemestrovom debakli s islámskymi sektami - strávila som tam trištvrtehodinu, no neviem, koho to menej bavilo, či chudáka docenta alebo mňa - a vôbec, o islámskych sektách podľa mňa nikto nič nevie, teda okrem toho, že karmati udrbali ten čierny šuter z rohu Kaaby a rozdrbali ho na tri časti, to je infoška, ktorú si zapamätám asi až dokiaľ nedostanem Alzheimera, ale kde sme to, čo sme to? - tak nič, koniec zátvorky. Proste islámske sekty sú hrozná, hrozná téma.) a ešte som si aj dala pichnúť tetanovku, zaplatila za žltačkové očkovania, takže mi ostávajú už len tri skúšky (dnes, zajtra a v pondelok) - pohoda jahoda. Teda okrem toho, že ani o tých mytologických teóriách toho zas tak veľa neviem, ono totiž ja nad tým vždy začnem zaspávať. Narozdiel od religionistov v Brne u nás metodológia nikoho nezaujíma. Akože, metódy, metódy, kto to má furt sa s tým ondieť. Veď dobre, ale sú aj zábavnejšie témy na rozhovor o tretej v noci, napríklad, kde všade je pochovaný JC. Napríklad muslimovia tvrdia, že JC nezomrel, ale sa vzniesol do neba a ukrižovanie bola davová psychóza, totiž že buď bol za neho ukrižovaný niekto podobný, alebo Judáš. Judáša mi vždy bolo ľúto. Chudáčik. To im však nebráni si myslieť, že má hrob v Kašmíri. JC má vlastne v Kašmíri dva hroby a ďalšie tri v Jeruzaleme. Lenže nájsť starý hrob s menom Ježiš nie je žiadna veda, lebo to je ako keby ste našli hrob s menom Ján Novák, alebo Peter Kováč, alebo tak. Ješua bolo patrne dosť tuctové meno.
Našiel niekto niekedy hrob s menom Martinko Klingáč?
Mne by sa ohromne rátalo, keby mi čas od času (napríklad každý deň) niekto obetoval nejaké jedlo. Nemám chuť v záhrobí piť hnilú vodu a žrať hlinu, no fuj. Takže keď budete nabudúce jesť a piť a hodovať, viete, komu to máte zasvätiť, všakže.
Aha a dnešný gitarový google si pozrite.
Ja idem...no vlastne, už je čas na obed a nemá cenu sa teraz začínať bohviejak učiť. Pch.

Cesta k vode

2011-06-04T19:56:00.001+02:00

Dnes som mala veľkolepý plán, totiž, učiť sa islam.
Vstala som o dvanástej, pomohla drahej matke trošku s varením jahodového džemu, poklábosila, potom drahá matka opustila podlažie, tak som si dala kávu s drahým otcom, poklábosila, potom aj ten išiel do záhrady, nuž som vyliezla hore a vyrichtovala drahú matku na stretávku po 30 rokoch ("Áno, toto tričko sa hodí k tejto sukni" a "Áno, vyzeráš dostatočne blahobytne") - to už bolo tak pol tretej - a až potom som sa išla akože učiť. No le, rozložila som si poznámky po stole a srala na ne, v skutočnosti som si ich začala čítať, až keď mi vypadol internet a nemohla som s tým nič urobiť. (Ale ako vidíte, už ide. Takže...koniec.)
Pomedzi to som si stihla vypočuť album nejakej balkánskej kapely (ale to sa ráta ako príprava na islam, lebo tá baba, čo mi to dala, to má od nášho islamológa) a napokon som usúdila, že si idem dať soľný kúpeľ, lebo za á ma bolí chrbátik (potrebujem trochu vyklepať) a za bé sa budem cítiť sviežejšie a bude sa mi super učiť.
Ale prd.
Sa cítim celkom fasa, ale nie až tak fasa, aby som sa skutočne začala s tým islamom patlať. A ak bude zajtra dobré počasie, pôjdem preč, takže...eh.
Na záver sa pobavte youtube návodom. Zdá sa, že tam nie sú len návody typu "Hello, I am Nancy and I´m gonna show you how to suck a dick." (Predstavte si to s takým tým pridrbaným tónom a americkým prízvukom, inak to nemá želaný efekt!)

A včera som sa stretla s kamoškou, ktorú som nevidela storočia. V Indii stretla dákeho Holanďana a potom sa za ním odsťahovala. To človeku dodáva nádej.
Ešte 25 dní a letím odtiaľto do faka (mala by som spellovať fucka?), ako som si ktovieprečo navykla hovoriť.

Je mi úzko, je mi clivo.

2011-06-02T22:15:00.001+02:00

Ešte len mi bude úzko, ak sa neprestanem prežierať Vikédiinimi (trochu moc mäkkých i na kope, nezdá sa vám?) koláčmi a čerstvým ovocím, ktoré sa tu všade rojí. Ešteže tak, lebo džemy z obchodu sú nič moc.
Ale ako dobre.
Dnes:
On: Milujem tvoje telo.
Ja: A čo budeš robiť, keď budem tučná? (No hej, ja viem, že dokonalá žena také nehovorí, ale čo už. Dokonalá žena ani nikdy nepriberie. A chválabohu neexistuje.)
On: Gúľať ťa po schodoch.

No. Teraz sme dve hoďky telefonovali (vyjebaný počítač už zase nechce fungovať, ako má - respektíve nie počítač, ale mikrofón. Zúfalé.) a tak som sa tešila a teraz odišiel niekam slopať. Majú tam nejaký protestantský sviatok, takže slope už od rána; tvrdil, že to je deň, kedy Kristovi narástli mliečne zuby či čo.
V skutočnosti to je volačo s Duchom svatým. Teda, sa píše v Biblii, že išli volakam a došiel Duch svatý a potom bolo šecko super ružové, Ježiš jazdil na jednorožcovi a hovoril "Peace, man," a tak.

A teraz sedím sama doma, v spoločnosti počítača a hrášku (ktorý som už vyžrala)(takže v spoločnosti prázdnej misky, pch) a je mi smutno.

Akože v podstate všetko super, lebo veď - kúpila som si letenky do Kodane za 45 euro a teraz som šťastná prešťastná - už máme všetky cestovné náklady pokryté, rsv. kúpené lístky, okrem tých spiatočných. Teda vlak domov z Rumunska a pre drahého letenka.
Máme už aj hotel v Helsinkách. Síce tam budeme len krátko - viac si nemôžeme dovoliť - ale aj tak to bude mrte popiči.
Tak čo som to chcela? Aha. No odchádzam až 29teho júna...včera som bežala ešte k doktorke a nechala si pichnúť žltačku - len tak tak, že som to stihla, ešte deň pred odletom pôjdem na druhú dávku, o týždeň mi dá tetanovku a bude. (Mimochodom letiež budem asi o šiestej ráno, takže z domu budem odchádzať kedy? O pol štvrtej? Huh.)
A ešte niekde medzitým vysomrujem od drahej matky sto euro na zdravotné náklady (zdravie dieťaťa by mal predsa zabezpečovať rodič - tá žltačka je pokokot drahá!), teda ako dúfam.
Lenže ako ja vydržím do 29teho?
Ešte mám štyri skúšky, teda za predpokladu, že som tie dve včera spravila (dúfam, bože prebože, nechcem sa druhý krát učiť o konciloch už)

V robote som dnes celý deň hľadala nejaké stratené papiere (odstúpenia z fiktívnych zložiek; pripadá vám to ako niečo, čo sa dá nájsť?!), no kolosálna nuda, ale aspoň som ohla sedieť na riti a nemusela som celý deň stáť pri kopírke. Z toho ma totiž bolia kolená.

Ale viete čo, už som aj zabudla, že prečo mi bolo smutno, v podstate mám celkom fasa náladu. Tak sa majte! Myslím, že si idem pozrieť nejaké fotky ovocia a zeleniny.

Odporné

2011-05-29T13:40:00.001+02:00

Ale aj tak sa s vami musím o to podeliť. Páni nech sa prekliknú inam, asi by to na nich bolo moc.
Podľa všetkého sa v Rumunsku zaobídem bez tam tých oných, hnusných. Totižto, sú predvídavé a rozumné a chaotickým spôsobom meškania a posunovania dospeli do stavu, ktorý mi naprosto vyhovuje - totiž, viete, v Rumunsku budeme za á v stane a (mám nový spacák! Teda, čoskoro dorazí z Prahy, delegovala som úlohu kúpiť mi ho na jednu kámošku. Je ženský a tudíž menší a ľahší a má mínus dva stupne komfort, čo obnáša zhruba toľko, že keď bude v noci päť, tak ja zimomrivá chudera nezamrznem.) a za bé tam síce bude nejaký sprchovací stan, lenže rýpať sa osem hodín denne v zemi na Slnku je neznesiteľné, keď pravé oné, toto. A navyše tam tuším bude latrína. Ako nič proti, ale viete, ako to je.
Drsné prírodné podmienky sú...drsné.
Navyše som ešte delegovala tej istej kámoške aj kúpenie alergických kvapiek - u Čechov je Livostine voľne predajný - takže sa ani nebudem musieť trepať k alergologičke. Aj tak povedala, že mám prísť na jeseň, aby mi mohla urobiť testy. Povedala to síce pred tromi rokmi, ale to je bezpredmetné, nu což.
Akože síce sme s drahým urobili zdravotnícku dohodu, že ja pôjdem alergologičke a on na ortopédiu, lenže on nešiel, no a mne to vyhovuje. Kto by sa drbal na Kramáre len kvôli tomu, aby si vypočul, že sa mu zdravotný stav zhoršil a má rozhodne brať lieky poctivo a kvapkať a bohviečoešte. Lebo astma. (Nemám astmu, iba mi hrozí. Ale prosím vás, komu dnes nehrozí astma?)
Myslím si, že by mi oveľa viac prospelo, keby som chodila behať a bicyklovať a viac spala a miesto vypisovania tutok sa učila...len som lenivá.
Ale idem už, Židia čakajú.

"Dobre si rozmyslite, či sa vám odtiaľto oplatí odchádzať."

2011-05-29T13:06:00.000+02:00

Včera sme boli na cintoríne. Viedenský krchov je druhý najväčší v Európe (a možno na svete), rozlohou väčší než viedenské centrum (no to také historické jadro, či jak by sme to nazvali, čo je na mape vyznačené) a je tam asi okolo troch miliónov katolíkov, evanjelikov, muslimov, buddhistov, židov (na ich časti som mala strašnú alergiu, lebo oni to tam NEKOSIA, no uznajte. Som čakala, že tam bude plno šutrov, ale miesto toho trávy po pás a hajde, prales. Ako pekné, ale som myslela, že skapem), detí (majú na hroboch hračky - plyšové medvede a farebné veterné mlynčeky a autíčka...), juhoslovanov (tí majú na hroboch obetiny - cigy, chlast, ice tea, cukríky...aj popolníky podaktorí) - a inak juhoslovanské meno Dragoljub je mrte popiči! To bola vsuvka.
No proste je tam pokokot mŕtvol a stále sa to rozrastá, je to taký dosť živý cintorín, premáva tam autobusová linka mestskej hromadnej dopravy (a stačí vám na ňu obyčko lístok, nič špeci), všade sú tam verejné hajzle a tak...
Na hroboch sa objavujú dosť vtipné mená - ako Familie Pekný, prípadne niekto, kto sa volal Nadhera, ale aj Rizek a Maska a je ich tam takých nespočet.
Že sranda.
Keď sme preliezli všetky časti (lebo to bola školská exkurzia v rámci kurzu Geografie náboženstva - k téme krajina mŕtvych), sadli sme si do takého parčíku určeného na odpočinok s názvom Park der Ruhe und Kraft. Vikédia, povedz, čo je to Kraft? Ja že remeslo. Ale asi ani ne.
Tam sú všelijaké šutre a stromky a dobre sa tam sedká.
Tam prednášajúci zadelil, že reku, dekan pičoval, že máme málo študentov (lebo veď náš odbor nikoho netrápi - ale mal by, muhahahaha) a že teda vymysleli program revenantného štúdia. To máte tak. Mŕtvych je oveľa viac než živých, je to teda oblasť s vysokým potenciálom. Navyše mŕtvi už zo svojej podstaty sa zaujímajú o spiritualitu a vedia o nej mnoho, takže majú výborné predpoklady na štúdium religionistiky a taktiež na erudované príspevky k témam ako nebo, peklo, očistec, iné sféry a tak. Jediný problém by nastal, keby chceli revenanti v rámci doktorandského štúdia a tak dále pracovať na katedre a vyučovať - totižto vyučovať živých.
Toľko k cmiteru.

Potom sme boli na Naschmarkte - bolo tam mrte korenín a ovocia a zeleniny a všelijakých Turkov, čo sa podľa svojej obyčaje vnucovali a chceli vám všetko predať. Táto časť výletu mi priniesla plnú riť paličiek - pôvodne určených na jedenie - ale ja si ich budem dávať do vlasov. No nekupte to, když je to tak laciný!
Moji spolužiaci potom poväčšine odtiahli domov, lebo nemajú zmysel pre dobrodružstvo, takže ako husy tiahli za prednášajúcim, aby sa nestratili vo Viedni. Ja som ani veľmi nemala pocit, že som v cudzine, troška som oprášila nemčinu (Vikédia, kedy budeme mať ďalšiu hodinu? Há?) aj francúzštinu a preliezli sme to tam hore dole, všetko sme si chytili a ovoňali.
Je tam mrť čínskych obchodov s kadejakým čudným žrádlom, poväčšine polotovarmi a majú tam aj tie príšerné mačky s kývajúcou labou, čo vyzerajú trochu kripelne a trochu zlovestne.

Nuž ale - išli sme okolo kníhkupectva a objavila som tam také terno, že až. Prosím, Jane Eyre v origináli, tvrdej látkovej väzbe (tmavošedá s červenými gaštanovými listami)(no krásna) a za akčnú cenu - 5 auro! Tak som akčne knihu zhrabla a bolo. Ešte dobre, že už som ju čítala sto razy, po slovensky, po česky, po francúzsky, lebo ju viem v podstate spamäti a keď nerozumiem volákemu archaickému výrazivu, vylovím v pamäti, čo sa to tam písalo.
No radostné.
Na záver som kúpila lístky na Uriah Heep a Nazareth, ktorí budú hrať zajtra v Gasometri (juchuchú-chuchú!) a ešte sme šmejdili okolo Štefanovho domu.
Vláčik sa cestou zadrbával a meškali sme 45 minút, takže som došla domov neskoro a išla som spať ešte neskôr, čiže som čerstvá jak 5 dní stará mŕtvola. Preto tu aj sedím ešte teraz a všetko vám vykladám.
Dnes som vyložila z postele všetko letné oblečenie a odložila posledné zbytky svetrov v mojej skrini. Vetralo sa celý deň, takže dom vonia letným vzduchom, záhrada sa prerába (ako dobre, že celé dni nie som doma, robotnícka trieda ma znervózňuje) a ja sa už teším, ako vo vzdušných šatách zasadneme na drevenú lavicu a zapálime šišu.
Drahý príde v júni za mnou (dľa plánu), takže možno aj s ním. No to by bolo milené.
Budúci týždeň idem do Maďarska, už sa dolaďujú detaily, ja napríklad uvažujem, či radšej vodku alebo víno...
Keď ich natiahnem, dám vám sem na obdiv aj fotky, hlavne tie z Naschmarktu sú pekné - samé Hujer ovoce zelenina a tak. Tie z cintorína, no...čo vám poviem, sú na nich čudné fľaky, ktoré prisudzjem tomu, že ten foťák už má čo to za sebou a tiež že tam určite sú nejakí duchovia, čo sa mi nasrali do fotky.

Dúfam, že aj vy si začiatok leta patrične užívate. Dala by som si marhuľu. Kedy to dozrieva?

Telč a tak.

2011-05-28T17:27:00.002+02:00

1. Zistila som, že je to TÁ Telč a TÁ Třebíč. Dobré vedieť. Ale zase by nikto nemal tých Čechov brať príliš vážne, lebo oni majú aj TÚ Paríž a to je minimálne podozrivé.
2. Na Švoku bola sranda. A v robote mi ani nevypičovali, akurát som zmeškala fotografovanie na intranetovú stránku (bohvie kto to vymyslel, že majú na intranete byť aj fotky brigádnikov...pičovina jak traky, ale veď mne je jedno) a asi zmeškám aj to utorňajšie, lebo v stredu mám dve skúšky a vôbec.
3. Drahý sa stal členom ďalšej (už tretej) kapely a dnes má koncert a preto ho uvidím až zajtra. Tudíž smútim, lebo naposledy sme sa bavili v pondelok a to je pochmúrne. Včera bol totiž chlastať a ja som bola brutálne unavená (nespala som ani nepamätám a nie je to tak celkom spôsobené výpadkami pamäti), takže som šla spať o desiatej. Tuším. A vo štvrtok som sa vrátila z tej Telči a do noci som sa učila buddhizmus (Mám béčko. Nezaslúžené, bože, TAK STRAŠNE nezaslúžené, ale aspoň to mám z krku. Aj mi chudáka buddhológa bolo ľúto, po tom, aký žalostný výkon sme všetci prítomní podali. Tváril sa dosť smutne. Je taký chudý a má splihlé dlhé vlasy a pôsobí tak milo a mierumilovne a jeho žiaci drbú na všetko a hovno vedia. Ešte aj prednášky má dobré. Takže - preto tá ľútosť.)
4. Je čas začať sa učkať, ale mne sa brutálne nechce. Totiž aj by sa mi chcelo, ale je mi strašne smutno a chcem aby už bol júl, lebo nebudem musieť chodiť stále do práce a budem môcť posunúť môj vzťah do roviny rádoby normálnej - budem mať na to celý mesiac, ó bože, áno, tak veľa. A budem v prírode. Vždy som chcela byť archeológ (teda predtým, než som sa rozhodla stať psychológom, potom učiteľkou a napokon religionistom, čím som nadobro utla tipec všetkým rodinným snom o mojej výnimočnej inteligencii a možnom kariérnom postupe. Typu právo a iné hovädiny.) a tak teraz budem mať šancu zistiť, čo všetko moje kolená vydržia. Dúfam, že tri týždne pokľačky (to je novotvar) áno.
5. Naša rodina je úspešne zapojená, ako onehdy spieval Vratko Rohoň, totiž každý má vlastný počítač. Aj ja! Síce mám teraz na stole skladisko a len posúvam veci z jednej strany na druhú, ale sa teším, lebo si môžem zmeniť pozadie a kysnúť si tu, kedy sa mi zachce. Na obrázku vidíte, ako to včul vyzerá pod mojím stolom.
6. To by hádam malo byť aj všetko...?

Nebuď mlok, vyhraj Švok.

2011-05-23T11:32:00.000+02:00

To je prosím propagácia pre študentskú súťaž. Mne sa to ohromne ráta, lebo sa to rýmuje a je to vtipné plus je tam obrázok mloka. Dobré, ne?
Ja nemám čas na písanie všelijakých prác vo svojom voľnom čase (lebo nemám voľný čas)(tuto keď vám píšem, to ukrajujem z pracovného, rsv. študijného času...ech...), ledva stíham to, čo musím, no ale napriek tomu si idem na výlet na česko-slovenskú švočku. Tá slečna, čo organizovala náš výskum v Maďarsku, tam bude mimo iné ako súťažiaca, no ale ona je full-time študent.
Ja nie som ani výnimočne nadaná, ani výnimočne pracovitá, ja som len taká hnida, ani neviem vymyslieť, o čom by som tak mohla písať prácu, keby som sa aj nakrásne rozhodla prihlásiť. Lebo to viete, účasť na švočke sa ráta ako dobrá vec, keď sa hlásite na Erazmus a ja myslím dopredu. (Vlastne myslím aj na svoj dôchodok, už sa teším na univerzitu tretieho veku.) Nuž ale...kto má na také čas? Já?!
Ale toto je iba na tri dni, Telč je vraj pekný, prednášky sú vždy zaujímavé, lebo šak čo, jediná vec, ktorej sa trochu obávam, sú zoznamovacie hry. Ja nemám rada žiadne hry.
Striasa ma pri predstave teambuildingových chuťoviek typu vajce na lyžičku a hor sa do lesa.
Za zakliknutie "do plaču" pri minulom príspevku velice ďakujem. Aj za vysvetlenie, že prečo.
Mimojazdom, šak vidíme sa v piatok predsa, ne?
Okrem tých hier tento pohodový výlet nezahŕňa žiadne stresové faktory.
Tak teda...sa idem učiť buddhizmus. Tuším potrebujem k tomu aj nejakú knižku, ale žiadnu nestíham čítať, to zas v piatok bude...samé ééé a hmmm.

Výskum

2011-05-22T20:15:00.000+02:00

Za týždeň na Novohrade a Piliši, kde sme boli skúmať religiózne predstavy maďarských Slovákov, som sa naučila zdraviť, poprosiť, poďakovať aj ako sa povie mlieko, čaj a syr. Enem peknô to tam bouo. Boli sme štyri baby, takže sme večne viedli perverzné reči a smiala som sa, že mi skoro bránica praskla.
Ale idem odťálto do piče, lebo musím ešte práčku vyondiť a potom bohviečo. Dnes som zistila, že hoci som poslala našemu onému na katedru mail, že sa chcem aj ja ísť ondieť do Telču (lebo je tam Švočka, ale ako...who cares, hlavne je tam pekne a nemusela by som hneď nastúpiť zase do roboty), zabudla som poslať oficiálnu prihlášku, lebo som sa rozhodla velice náhle minulú sobotu pred polnocou a mala som v hlave iné veci, akože tým myslím tentok uherský výskum.
Tak som im poslala mail dnes a uvidím, že či ma pošlú do riti, alebo ako.
No nič, idem ja ta...

Prax

2011-05-15T23:07:00.000+02:00

Milé devy a šuhaji,
zajtra idem na terénnu prax do Mďarska, takže sa dlhšiu dobu nevidíme; potom sa zase chystám na vyvrcholenie ŠVOKu v Telči, lebo tak záťah so spolužiakmi nikdy nie je na škodu.
Na inakšiu nôtu - Fíni práve rozjebali Švédov po ľade, chudáčik brankár. Ja sa teším, že Češi vyhrali bronz, lebo oni sú nám najbližší, ty vole. A navyše, nikto predsa nechce, aby vyhrali Rusi.
No.
Môj drahý si medzičasom kúpil činky, lebo odkedy prestal fajčiť, začal jesť veľa zeleniny, cvičiť a všeobecne okrem toho, že chlasce ako Dán, nejako podozrivo zdravo žije. Včera si však jednu tú činku pustil na nohu a vraj má dosť desivé farby. Tá noha ako.
Schwester sa práve vyklonila z hajzlu a vraj reku že nevie, ako týmto tempom chceme ešte stihnúť ohovárať, keď sa ešte chcem sprchovať. A viete vy, čo to znamená?
Správne, koniec príspevku. Želám vám veselý veľký týždeň.

Na romantickú nôtu

2011-05-09T21:58:00.000+02:00

Viete čo, Praha je oveľa krajšia, keď sa ňou motáte ruka v ruke.
Bolo nám super; vrátili sme sa k našej dobrej obyčaji celý deň sa prechádzaťa zvrhlo sme preratúvali hodiny chôdze na kilometre. Medzitým sme jedli. Drahý si predsavzal zežrať gulášu, čo sa doňho zmestí a pel ódy na knedlík. Asi sme už starý párik, lebo už myslíme aj na jedlo. Mne je síce po pár sústach nejak divne a nemám moc chuť, ale nebojte, tehoška nejsom, aj keď neutešene kysnem.
Pod Strahovským kláštorom (dúfam, že som to meno nedoplietla) sa nám obzvlášť páčilo, je tam plno hospod s priateľskými cenami a domácimi a malé uličky do kopca, s mačacími hlavami, z ktorých ma po pár hodinách začal kurevsky bolieť bok. Celá som nejaká zle poskladaná, mám zaseknuté stavce a ťažko sa mi dýcha, ale som hnilá zdvihnúť telefón a zavolať masérke (skoro som napísala mäsiarke. Pamätáte si na Muchu Deťožerku z Rozprávok pre neposlušné deti?), hoci sa cítim trochu infarktózne, čo je neklamným znakom zaseknutého nervu či čeho. Lebo infarkt ja mať nebudem, tlak mám príliš nízky a ne že privysoký.
Ale nie o tom som chcela. Som chcela o našom krásnom predĺženom onom v Prahe. Rande. Či čo.

Boli sme aj na Petříne, mrte pekný lesík aj vyhliadka, aj krížovú cestu tam majú a aj voláku kaplnku, ale vo vnútri nej je bordel. Akože plechovky, plastové flaše, sajrajt...v kaplnke. Ale nie som si celkom na čistom, že čo to ako má byť, lebo je na nej aj kríž, aj židovská hviezda, aj voláky polmesác...no tak ja neviem.
Aha a to ja som nevedela, že to čo to tam majú, je replika Eiffelovej veže! Teda horného poschodia. Som si myslela, že to niečo ako náš Kamzík. Že televízna veža na signál. Ale kdeže.
Potom drahý dostal alergický záchvat, tak sme sa radšej pratali kade ľahšie z toho lesíka. Ale na múriku tam majú napísanú takú mrte romantickú smutnú básničku, ktorú som si odfotila a tak len čo natiahnem foťky vám ju sem prepíšem. Aby ste aj vy mali podnet na uronenie slzičky.
Hotel bol strašne v prdeli, volade "za riekou", ako povedala Anemička, vida, vida, tak aj v Prahe majú ono povestné zariečie ako my Pétržku.
Som sa celkom bavila, že vždy keď sme sa spýtali volade, či môžme dostať účet, šecia čašníci že "Určitě."
To je jak to naše "tak určite..."
No proste humorné.
Čo by som vám ešte povedala.
Na Florenci sme prepadli deprimovanej nálade a odpažili sa do svojich vlastných republík. Teda ako každý do tej svojej.
Boli sme vlastne aj vonkaj tož s Anemičkou, ktorá presídlila do Prahy na štúdiá.
Teraz mi je smutno neveselo a ľutujem sa.
Ale som sa obveselila, lebo zajtra ideme na výlet na cintorín.
A budúci týždeň na Dolné Uhry (a.k.a. Maďarsko) skrz terénnu prax, skúmať zvyky vo volákych slovenských dedinách. Ideme len štyri, lebo moji spolužiaci sú rúry a pštrosy (presne. K čemu pštros? K NIČEMU!!!), ale aj tak si myslím, že bude sranda a zlejeme sa lebo, to sú také správne baby do koča aj do voza.
Ale bože, pri predstave ďalšieho mesiaca nasucho mi nie je všetko jedno.
Na záver: Praha je matka měst, každý město s jinym má.

O svete

2011-05-09T21:21:00.000+02:00

Neznášam systematizáciu. Veci sú od prirodzenia chaotické a tak to aj má byť. A reči o zachraňovaní životov a montovaní uší na prasačie chrbty, čo je nesporne ohromný prínos pre hľadanie umelej ľadviny, si strčte za klobúk. Všetko perfektne fungovalo, keď panoval chaos.
Potom nejaký kokot vymyslel hranice. Kto to kedy videl, aby som bola obmedzená tým, že som sa tu narodila? Čo to je? Prečo by som si nemohla naložiť svojich pár vecí do môjho značne opotrebovaného batohu a vybrať sa, kam chcem? Prečo vôbec musím vybavovať pas a ešte za to platiť? To má byť sloboda?
A kto vymyslel, že tento kus zeme patrí štátu A a tento štátu B? Čo je štát? A prečo preboha sa musí robiť také haló okolo slobody pohybu v EÚ, keď migrácia je predsa historicky naprosto prirodzená?
Naša krv je riedka a čochvíľa tu všetci vykapeme. Ale stavím sa, že genofond tých, čo sa sem naondejú po nás, lebo toto je predsa len výhodnú kus zeme s dobre zavedenou infraštruktúrou už po tisícročia, bude taký istý ako náš.
Ale mi povedzte, keď sa geneticky tak málo líšime od seba, tak prečo je potom na svete toľko jebnutých ľudí?
Žeby tabula rasa?
Všetko je to debilné.
Si chcem ísť, kam si chcem.
Si aj pôjdem, ale aj keď ani ja nechcem teroristu za suseda, aj tak ma tento princíp sere.

Tyč

2011-05-01T15:55:00.000+02:00

Milé dámy,
facebook mi práve nadhodil, že na zľave dňa majú superhypermegakontinentálnu zľavu - kurz tancovania okolo tyče. No, myslím, že ste nádejné.(Chachacha.)
Tanec pri tyči - klik
Ale neviem, mám taký pocit, že platiť za to, že vás naučia dáke tie obscénne pohyby a tak podobne, je trošku zbytočné; lebo tú akrobaciu na štýl dole hlavou a premety jak cirkusantka, to sa podľa mňa zas tak rýchlo nestíha.

Máj 1. ako Majáles, 2. ako majstrovstvá

2011-05-01T13:53:00.000+02:00

To viete, ja nemám nič ani proti tým Angličanom, čo sem onehdy chodili zvracať do centra, lebo oni sú v podstate takí milí, aj keď poväčšine sa chovajú ako debilkovia. No možno je to len tým, že sú na šalát.
Včera som bola na Prúdy (donútila som humornú spolužiačku, ktorá ani nevie, čo to je, aby išla so mnou) (a potom si kúpila oranžovú parochňu za desať éčok, takže všetci boli šťastní) - no ja napríklad by som si radšej za desať éčok kúpila niečo iné. Napríklad tričko. Potrebujem dáke basicové tročká letné, lebo mám kvetinkované gate a k tomu nemôžem nosiť nič z toho, čo mám a navyše - no ako ja viem, že toto vás nezaujíma, tak nič.

Lenže nemám žiadne poriadne novinky, okrem toho, že som sa kvalitne nasrala, keď som sa pripojila a zistila som, že do piatka musím napísať 5 strán komentárov k nejakým anglickým článkom a ja som chcela dnes už konečne si vyložiť nohy na stôl, nafarbiť vajcá, trochu sa pomotať po dome a potom urobiť komplexnú údržbu tela, lebo šak v stredu idem do Prahy a patrí sa vyzerať ako slušné dievča, čisté, voňavé, veď to poznáte...

Miesto toho sedím tuto na riti a čítam voláke články píšem z nich sumár, lebo pán H. sa nasral, že si to nikto neprečítal, hoci to indikoval ešte pred Veľkou nocou. V skutočnosti to bolo tak, že on si zabudol počítač a bez toho nemohol prednášať (pch) a tak začl pindiť, že kto to čítal a no samozrejme nikto, lebo je toho 20 strán a už tá prvá sútra je taká, že sa tam dokola opakuje jeden odstavec a menhí sa tam asi 5 slov vždy, no tak viete si predstaviť, komu sa chce. Ja som napríklad z toho prečítala iba polku, lenže v piatok som sa trochu zamotala doma a kým som sa upravila, respektíve doviedla do stavu, v akom môžem opustiť dom bez toho, aby som vystrašila nejaké nebohé deti, tak už bolo prineskoro a tak som šla rovno do roboty. A navyše ešte išla dobrá pesnička v rádiu a tak som musela sadnúť a dopočúvať, veď ako chápete, to neni len tak, a to som už bola na odchode...

Hokej som síce nejako netoto, iba tak po očku, lebo sme debatili s drahou matkou, ale zato sa mi velice páči, že je tu tak veľa ľudí a tak a onak a všelijak podobne a všetci sa mi prihovárajú, zatiaľ nejakí Škandinávci (ale ne Dáni, to by som už možno aj rozoznala - asi Fíni, lebo to bolo také divné)(Na druhej strane, ja viem po dánsky zatiaľ iba samé hanbaté veci, lebo v knižke, ktorú som dostala na narodky, je okrem krátkej gramatiky - skvelá vec, taká krátka gramatika - taká časť že "Na dovolenke" a sú tam veci ako "Si krásna, chcem sa s tebou milovať" "Nie som na vzťahy na jednu noc" "No tak, buď rozumná" - v tomto poradí, no pobavila som sa. Ešte sú tam aj iné, typu "Na toaletách je automat na kondómy" a tak podobne. To sa hodí.
Keď sa to tak vezme, nie je to až taká hanbatá knižka, skôr praktická.

A teda okrem hentých už mi začali niečo vyprávať aj nejakí Rusi, ale som sa nepristavila, lebo za á, vyzerali trochu zlovestne (mali úsmevy ako moskovský taxikár), a za bé, potrebovala som ísť na záchod, tak som sa ponáhľala.

Tak ja viem, v podstate nuda.
Nech už je streda, lebo už mi zadrbáva.
Navyše mávam jebnuté, zlé sny. Keď už sa vám snívajú sny z kategórie od osemnásť, bolo by hádam fajn, keby ste si to v nich aj užili, ale né. Do frasa.

Desať dvadsať tridsať, začal Gašpar kričať.

2011-04-28T17:32:00.000+02:00

V sobotu budú na Majálese Prúdy aj s Pavlom Hammelom. (Juch.)

Dodatkom k tejto informácii, viete ako sa mne kurevsky nechce?
Najradšej by už bola streda o dvanástej. (Zbožné priania.)
Mám sto chutí dať v práci výpoveď (Hrdinka to dnes zabalila - hor sa na štacky, dobrý dôvod vysrať sa na trápnu brigádu.) Lenže to by som nemala na letenky. Viete čo? Zahraničný vzťah ma naučil hospodáriť zázračným spôsobom. Podľa mojich výpočtov mi zostane ešte aj pár korún na Rumunsko (sa trošku spolieham na to, že tam je lacné jedlo. Eh, dúfajme.), teda ak "tato pustí chlp" (podľa slov mojej drahej matky) a zacáluje náklady nutné pre oživenie môjho vzdelávacieho procesu terénnou praxou na Maďaroch.
Teda ako, ostane mi pár korún znamená, že si celkom dobre žijem (napríklad pomýšľam na kúpu nových topánok, ale trošku ma brzdí fakt, že musím viac pomýšľať na kúpu nového spacáka) a ešte ma aj čas od času všetci poľutujú.

Ale aj tak sa mi kurevsky nechce. Išla by som si lažkať na trávičku, aspoň tutok hen na našu záhradku, lenže tam je iba hlina, lebo...no to je jedno.
Akože viete, niežeby som nevedela, čo napísať do tej seminárky a niežeby som už všetko neprečítala a tak a onak...ale keď...viete čo? Toto: neviem čo mi bráni...zisťujem, že už asi nič.

Tak: vedzte, že som na narodeniny dostala murársku lyžicu (akože, neviem, ako inak preložiť trowel). Od Triss a spol. Toto je čistá reklama. Keď budete chcieť aj vy, viete, s kým sa skamarátiť.